štvrtok 23. júla 2015

narodeninujeme #2

Kto by to bol povedal, že sú to už/len dva roky! 

A teraz k súťaži...

  • Budeme mať jedného výhercu, ktorý si bude môcť vybrať zo štyroch kníh
    (Tweetni mi, Škola dobra a zla, Dcéra dymu a kosti, Denník poďobaného upíra).
  • 24.7 (o 12:00) sa to všetko začalo a 23.8. sa to všetko skončí. 
  • Zúčastniť sa môžu len osoby so Slovenskou doručovacou adresou. 
  • Ďalšie informácie, ktoré potrebujete vedieť nájdete už v tej bielej veci nižšie.
pozn.: emocionálne výlevy budem vykonávať na Vianoce, kedy bude na to každý naladený a bude plakať spolu so mnou


a Rafflecopter giveaway
Akékoľvek pripomienky, upomienky a čokoľvek, čo vás napadne, môžete zanechať v komentároch. Všetkým želám šťastie a dúfam, že nakoniec všetci skončia s úsmevom na tvári. 

streda 22. júla 2015

(NÁ)MESAČNÍK: Ako sa končia príbehy v knihách?

V poslednej dobe (najbližší rok) som čítala knihy, ktorých konce ma nebavili. Buď je to tým, že som posledný rok narážala na samé knihy s nudným koncom alebo sa pred rokom začala moja endofóbia (prevziate z anglického slova end = koniec). Väčšinou je záver knihy tak priehľadný, že ma už ani nezaujíma. Poďme si priblížiť prečo.Podľa kníh, ktoré mám doposiaľ prečítané, som ich závery rozdelila podľa istých faktorov.


šťastný alebo smutný

Aby sa autorovi podarilo vytvoriť naozaj dobrý a hlavne prekvapivý koniec, musí to byť macher. Väčšina čitateľov chce šťastný koniec, čo autorom dosť zužuje ich cestičku možností, ktorá je už tak dosť úzka. Preto prevažujú pozitívne závery nad tými negatívnymi. 
Klasické happyendy netreba ani spomínať, takých si človek prečítal už dosť. Tragédií je už pomerne menej, no sú oveľa ľahšie zapamätateľné (viď. Divergencia a Na vine sú hviezdy).
Ale sú tu aj prípady, pre ktoré je aj šťastný koniec smutným, lebo nevyšiel podľa ich predstáv.
Vy máte vysnívaný koniec: Hlavná postava sa dá dokopy s vašim milášikom, hlavná zápletka sa rozuzlí poriadnym bojom, hlavný záporák zomrie/znásilnia ho, upečú a zjedia.
A nakoniec si tá krava vyberie toho nabúchaného debila, celý problém vyriešia šťuknutím jedného veľkého červeného tlačítka a nad ktorým ste sa tak veľmi pohoršovali, utečie do hôr bez pomsty, ktorú by si zaslúžil. pozn.: tento opis nebol inšpirovaný žiadnou konkrétnou knihou


predvídateľný alebo nepredvídateľný

To najhoršie, čo sa knihe môže stať je, keď prekuknete jej koniec hneď po prvých troch stranách. Myslím, že by sa také mali zakázať (tak!).  Síce niekedy mám chuť hrať sa na toho odborníka, ktorý hovorí: "Jžš, čo sa trapošíš, aj tak prežije! Omg, lol, wtf, yolo." 
A potom, keď sa to skončí úplne inak (vybuchnú tri bomby, zničia sa štyri kontinenty a z nich vznikne jeden nový, na ktorom budú žiť ľudia s dvomi hlavami), stojíte ohromený pred oknom minulosti a vidíte samého seba ako ste chceli danú knihu zakázať. 

otvorený alebo zatvorený

Otvorený koniec, každý si predstaví autorku úspešnej série, ako dopisuje posledné strany, a hovorí si, aký brutálny "klifhendžer" spraví.


No niekedy nemámte také šťastie, že autor napíše aj pokračovanie (smrť/zákerná povaha autora, ktorá by si zaslúžila smrť). Vtedy by ste najradšej vykuchali celú knihu nožom, aby ste sa presvedčili, že už tam naozaj nie je žiaden ďalší text.
Keď neskôr prevraciate strany inej knihy, kde máte možnosť vidieť dokonca aj svadbu alebo pohreb hlavnej postavy, cítite, že vaše srdce je na správnom mieste.

Ak by som vám mala doporučiť príbeh s naozaj pekným, šťastným nešťastným, prekvapivým a otvoreným koncom, je to Eragon. Celá séria sa skončila vážne nečakane. Dokonca tam mali draky sex! :O A čo by ste vy doporučili mne? Aké konce preferujete? 


pozn.: počas písania tohto článku bolo slovo koniec (a od neho slová odvodené) použité najmenej 20krát.   

štvrtok 16. júla 2015

Klábosíme o prvých prázdninových dňoch 2015

Posledných 7 dní ma poriadne svrbeli pršteky od nutkania niečo napísať, no a až teraz sa dostávam k počítaču. Som tu, pripravená vyrozprávať vám, čo všetko sa stalo.
Ako vždy vám radím si najprv prečítať plnohodnotné reporty zo zrazu, ktoré máte nalinkované dole. Nájdete tam linky všetkých blogov + fotky. 

1.7. 
Prázdniny boli zahájené poriadnym spánkom do druhej poobede.

2.7.
Vyšlo slnko. Tvárilo sa, že je druhým júlom. Lenže nie, tým bolo niečo úplne iné. Napriek tomuto mylnému zdaniu sa mi podarilo vstať z postele a dopraviť sa na zraz, konajúci sa v Martine. 

O zraze som spievala už odkedy som o ňom vedela. Dokonca som si (dobrovoľne) kúpila šaty! Takže... Všetci sme sa stretli, dali sme si koláčik/y a súťažili sme. Nejakým nedopatrením som skončila s plným počtom bodov, pričom som nevedela odpoveď ani na jednu otázku (ešte teraz sa hanbím). A vyhrala som Pascu od Eoina Colfera (ktorý má nezapamätateľné meno). Už predtým som si hovorila, že tej knihe by u mňa bolo dobre, no nikdy by sa mi ani nedovolilo snívať o tom, že prejdem cez neprekonateľné pole Kikiných otázok. 

S ostatnými blogermi som toho moc nenakecala. Väčšinou som pobehovala okolo nich a počúvala kadejaké rožky-trošky. (Počúvať Luu bolo lahodné ako med.) Zas som sa podozvedala nové veci, zapísala do svojej želacej listiny ďalšie knihy a potom som zas poskakovala (niekto tvrdí, že ako jednorožec, však?). 

Moje pocity z tohto dňa boli maximálne pozitívne. Som strašne rada, že som sa nemusela starať o spoje tam a späť, pretože sa  mňa starala mama Mara spolu s Neliss. Bolo nás tam toľko, že spoločnosť sme si mohli vyberať. Nebolo času na nudenie. Kesta nesklamala. Emmalinke bolo trošku zle, čo ako... No, odpustila som jej.
10z10. Veľmi sa mi páčilo a keď budem veľká, tak aj ja nejaký zraz spravím.

Reporty ostatných účastníkov: 

3.-11. 7. 
Imaginárne lietadlo a reálny autobus ma odnáša ďaleko za hranice môjho domova, do krajiny azbuky, ruží a Čierneho mora, Bulharska. Večnosť trvajúca 22 hodín, plná spevu, smiechu a bdelosti.

Mám taký pocit, že som si mala robiť zápisky, lebo som mala veľa vecí, o ktorých som vám chcela rozprávať, no teraz... tma. Asi začnem od začiatku.
Dôvodom tejto výpravy bol festival Muzite, na ktorom sme ako folklórny súbor robili program (a súťažili sme, btw). Všetko tam bolo v azbuke, takže som nerozumela ani ťuk (čo ma priviedlo k rozhodnutiu, že sa začnem vzdelávať).
Ak by som mala zhrnúť moje dojmy na lokalitu Bulharska, v ktorej sme boli my v odrážkach, znelo by to takto: More - špinavé, jedlo - studené, balkón - malý, výhľad - úžasný, festival - slabý, mesto - obyčajné, atrakcie - žiadne, počasie - vyšlo. Na dovolenku by som tu teda nešla, ale ľudia, s ktorými som tam bola, vyvážili všetky mínusy, takže by som nemenila. Bez nedostatkov by to nemalo ten správny šmrnc a nebolo by sa na čo sťažovať. 

Takže, čo vaše leto? Vykláboste mi, ako sa zatiaľ máte a koľko ste toho už prečítali? Mne sa zatiaľ moc nedarí, ani jednu z dvanástich rozčítaných kníh sa mi nechce dočítať. Hlúpe konce...