utorok 24. februára 2015

KNIŽNÁ RECENZIA: Lockwood a spol. Vreštiace schodisko

Originál: The Screaming Staircase (Lockwood & Co. #1)
Autor: Jonathan Stroud
Počet strán: 376
Vydavateľstvo: Slovart, 2014

ANOTÁCIA: 
V tomto príbehu to majú deti naozaj ťažké. Sú totiž jediné, ktoré dokážu vidieť a zneškodniť ducha. Vekom sa táto ich "schopnosť" vytráca, takže to opäť zostáva len na ďalšej a ďalšej generácii. 
Takže deti pracujú pre rôzne agentúry, ktoré ničia duchov. Medzi nimi sú samozrejme tie najväčšie komerčné zvieratá (napr. Fittesovej agentúra) a potom tie menšie, ktorým sa väčšinou ujde len pár duchov prvej triedy (to sú tí najslabší). Medzi tieto agentúry patrí aj Lockwood a spol. Šéfuje jej sám Anthony Lockwood spolu so svojimi dvoma zamestnancami. Jedného dňa vyhodili počas služobnej doby dom do vzduchu. A tým sa ich problémy len začali. 



Lockwood a spol. je veľmi príjemná kniha o troch 15-ročných deťoch z agentúry Lockwood a spol. (prekvapivo). Moja sestra hovorí, že sa jej podobá na Harryho Pottera. V prvom momente si poviete, že je to kravina, ale istým spôsobom má pravdu, lebo je to rovnako milé a prevratné ako on. Má to v sebe iskru, ktorá vám nedovolí na knihu zabudnúť. 
Postavy neboli nejako obzvlášť prepracované, zato dej a duchovia do najmenšieho detailu. Na začiatku už bolo všetko zabehnuté. Duchovia boli hotovou vecou, ktorá sa považovala za bežnú problematiku súčastnosti. Zo začiatku som mala pocit, že je to len niečo ako priemer, no keď sa na konci odhalili všetky súvislosti... Smekám imaginárne klobúky. 
Celý príbeh rozpráva Lucy z prvej osoby a celkom jej to ide. Pomedzi hlavnú dejovú líniu križuje (na začiatku) spomienky zo skoršieho detstva. Ďalej tu bol očarujúci, múdry a vtipný Lockwood, oslovovaný výhradne len priezviskom. Je majiteľom rovnomennej agentúry, ktorá sídli v jeho dome. Tretím a posledným zamestnancom tejto agentúry je George, v podstate druhá Hermiona (zo začiatku nesympatický a rozum celej skupiny).  

Kapitoly ubiehali jedna radosť. Túto knihu som mala ako cestovné čítanie (do a zo školy) a ľutovala som, že to trvá len 45 minút. Bolo to písané veľmi príjemným štýlom. A na otázku, či som sa bála... Bolo to písané tak odvážne, že som na strach ani nepomyslela. Teda v začiatkoch. Posledných sto strán som prežívala len vďaka tomu, že som bola obklopená viac ako štyridsiatimi piatimi ľuďmi z autobusu. Nechcem si ani predstavovať, ako by to vyzeralo večer pred spaním. 

Ak ste doteraz čítali pozorne, mohli ste si všimnúť, že ešte nepadla žiadna kritika. A naozaj, knihe by som veru nič nevytkla (dokonca mala aj dostatočne veľké písmená, takže som nemusela žmúriť a ich rozmer mi príjemne hladil oči (nie ako ti ostré malé potvory)). V percentuálnej hodnote by to bolo asi 91% zo 100. Minimum odoberám len kvôli počiatočnému dojmu, inak je všetko tip-top. Odporúčam prečítať malým aj veľkým. Duchárskych príbehov predsa nikdy nie je dosť! 

piatok 20. februára 2015

KNIŽNÁ RECENZIA: Radek (Katka Heřmanová)

Originál: Radek: Mistr v komplikování vlastního života
Počet strán: 90
Rok vydania: 2013

ANOTÁCIA:


Jmenuju se Radek. Žiju životem, co by se snad dal označit za naprosto normální a spokojený, jen kdyby nebylo pár malých detailků. Jako třeba toho, že jsem gay. Že moje rodina to ví. Že je s tím povětšinou smířená, což není vždycky tak výhodné, jak by si každý mohl myslet. Že moje vztahy, když už se mi je podaří navázat, jsou většinou založené pouze na postelových hrátkách. Že můj nejlepší přítel není gay, ale je zatraceně hezký. Že moje babička je zapřísáhlá křesťanka. A že jsem tak nějak obecně... Mistr v komplikování vlastního života.


Kto by očakával od takej malej knihy toľko potenciálu (dúfam, že potenciál je to správne slovo)? Veď to nemôže za tých maličkých 90 strán stihnúť, no nie?
Priznám sa, že počiatočné nadšenie zo mňa už opadlo (čítala som to niekedy začiatkom januára a moja osoba sa až teraz rozhodla napísať recenziu). Ale také nadšenie ma pri žiadnej knihe už dávno nechytilo. Stále som každému musela o knihe hovoriť, pričom som vždy skákala a tešila sa z tej úžasnosti. Najradšej by som knihu chytila a rozsiala ju do každej domácnosti... No potom vám nejako dôjde, že nie každý je stotožnený s Radečkom a spol. (Po nedávnej činnosti referenda by som povedala, že mama by asi najskôr rozstrieľala môj mobil, v ktorom mám Radečka, a potom by rozstrieľala samotnú mňa. Preto verím vašej diskrétnosti.)

Jedným z najväčších plusov tejto knihy je určite humor. Milujem tento druh vtipu. Tragikomický. Daná situácia je vždy tak zlá, absurdná a navyše skvelo podaná, že sa musíte smiať. Jednoducho musíte. Buď sa len mierne usmievate, škeríte sa ako debil alebo smejete na celý autobus (čo samozrejme nie je môj prípad). A síce som sa celý čas smiala, neznamenalo to,  že som nebola smutná z toho, ako sa Radkovi nedarí. Vždy keď mu niečo nevyšlo by som ho najradšej pohladkala po vlasoch a povedala mu, že bude všetko dobré.
Veľké percento humoru však bolo aj perverzné. A neboli to tie otrasné otrepané vtipy spolužiakov zo základky. Malo to istú hlavu, ktorá to usmerňovala. Preto mi to vôbec neprekážalo a Radkove zvrhlé myšlienky ma (ako inak) pobavili.

Radek bol krížom krážom presiaknutý emóciami. Bol uveriteľný, zároveň neuveriteľný a úžasný. Štýl písania bol neuveriteľne ľahký a uvoľnený. Príbeh sa nádherne rozvíjal od začiatku až po koniec, pri ktorom som mala všetky nervy napnuté. K deju vám ani nič moc neprezradím, lebo je to predsa len 90 strán, takže by som vám povedala úvod a v podstate aj prvú polovicu príbehu. A síce v knihe nič nechýbalo a ani nebolo nič navyše, no bolo mi ľúto, že je Radek taký krátky. Nestihla som si ho užiť ani jeden deň. Človek luskol prstami a už som bola na konci.

Ďakujem autorke Katke za tento krásny zážitok, na ktorý budem ešte dlho spomínať. 

nedeľa 15. februára 2015

KNIŽNÁ RECENZIA: Sabriel (Garth Nix)

Originál: Sabriel (Abhorsen #1) 
Počet strán: 288
Vydavateľstvo: Slovart, 2014 

ANOTÁCIA: 

Obvykle to býva tak, že mŕtvi zostávajú mŕtvi (nie obvykle, ale vždy, ak mám byť presná). Vo svete Sabriel to však neplatí. Hlavne nie v tomto období, kedy je v kráľovstve rozruch a brány Smrti sú nalomené. Preto Sabriel musí vziať svoje nekromantské gény za pačesy a zabrániť aby sa rieky Života a Smrti zliali dokopy. V tom jej pomáha záhadný kocúr spolu s dvesto rokov starým mladíkom.  


Milujem Sabriel. Hneď ako som počula o dievčati-nekromantke, bola som smrteľne zvedavá. Mŕtvoly, veď je to fascinujúce, nie? Priznám sa, nebolo, keď som sa o pol dvanástej v noci triasla v posteli a čakala na smrtonosa. Tiež mi nebolo všetko jedno. 

Tempo deja by som rozdelila na také tri časti. Začiatok - Som vystrašená, nadšená a nedá sa mi spať. Stred - nuda, chodenie, zívanie. Záver - dej chytá obrátky, ja chytám pointu, oči dokorán, ústa dokorán, nemám slov a pol hodiny sedím v posteli a čumím do stropu - na knihu - do stropu... 
Z celého srdca neznášam to otrasné cestovanie v knihách. Ubíja ma to, uspáva. Pre tento dôvod som nedočítala ani Pána Prsteňov (keďže celá jeho pointa je viac-menej cestovanie). Ale (a teraz sa držte) nič iné mi na knihe nevadilo. Všetko ostatné bolo dokonalé. 
Zoberme si také postavy. Sabriel. Buď bola napoly chlap alebo to bola konečne poriadna hrdinka. Vedela čo chce, bola silná, takmer neomylná. Správne zhovorčivá, no nikdy nepovedala nič navyše. K tomu mala so sebou Mačiaka - rozprávajúceho kocúra.  Až do konca knihy som dúfala, že sa premení na človeka a bude žiť so Sabriel šťastne až do smrti. Vtipný, múdry, zároveň arogantný a otravný (typická mačka, čo vám poviem).
Ďalším kúskom dokonalosti bolo prostredie príbehu. Bolo tam nádherne. Či už Abhorsenov dom, ktorý sídlil na malom ostrovčeku obklopený tou najmodrejšou vodou a tou najkrajšou zelenou, akú som si kedy predstavila - alebo posmrtný život, stvárnený ako rieka. Keď Sabriel letela papierovým lietadlom alebo bola hlboko v tmavej jaskyni... Vykreslené zábery mám stále pred očami a rozplývam sa nad nimi (a potom mi je smutno, keď sa pozriem z okna).
Ou, a keď ma dostal ten smrtonos do úzkych... Autor ho vážne skvelo opísal. Akčné scény šli akoby som krútila filmovým koliečkom. Raz pohľad na beznádejne zatvorené dvere, druhýkrát záber na pekelného smrtonosa, ktorý sa nebezpečne rýchlo približuje... Ja, človek s citlivými reflexmi som sa trhala v posteli ako hop-šup-tralala-frnk (viete čo myslím). A samozrejme aj tie ostatné mŕtvoly, čo sa zas len pomaly vliekli... Úžas, poézia, extáza strachu a slov.

Zhrňme to teda. 88% - úžas, poézia, extáza strachu a slov" ... Zvyšných 12% pohltila tá otravná časť v strede. Po grafickej stránke som taká rozpoltená. Krásna nezvyčajná oranžová a kľúčiky pod prebalom... Milujem tie kľúčiky. Obálka je perfektná. Zvnútra som však až taká potešená nebola pre malé písmenká (preto mám radšej detské knihy, kde sú tri vety cez dve strany). Ale to nestojí ani za reč. Kto by si nekúpil knihu len kvôli malým písmenám?