utorok 22. decembra 2015

KNIŽNÁ RECENZIA: Lockwood a spol. 2 (Jonathan Stroud)

Originál: The Whispering Skull (Lockwood & Co. #2)
Počet strán: 424
Vydavateľstvo: Slovart, 2015

anotácia

Nepokojný Londýn je neustále plný duchov a agentúra Lockwood a spol. má plné ruky práce. Predchádzajúci prípad ich zviditeľnil a v rebríčku kvality ich posunul o niekoľko priečok vyššie a vďaka tomu získavajú ďalší poriadny prípad.
Ako sa zdá, záhadná lebka v pohári, ktorá leží u nich na polici, nie je úplne čistá a má v tom prsty. Rozrozpráva sa a všetkým trom členom agentúry zamotá hlavu. 

Prvá polovica príbehu sa nijako nelíšila od Vreštiaceho schodiska. Trochu sme si pripomenuli charaktery postáv, priplížili sa nejaké nové postavy a pomaličky sme vplávali do hlavného problému. Za každým rohom sa skrývalo napätie a otázky. 


nedeľa 13. decembra 2015

To správne šťastie

Ženy  sú od narodenia považované za tie poslušnejšie, otvorenejšie, milšie, jemnejšie, krehkejšie, citlivejšie, slabšie... Vo všeobecnosti. Ako postavička na dámskych záchodoch, ktorá má sukničku. Taká je ikona typického dievčaťa. Sme tie, ktoré navonok svoje emócie prežívajú oveľa viac ako muži. Ich šablóna normálnosti je v podstate opakom tej našej. Drsnejší, silnejší, väčší, ochrancovia, bez slabostí...

Tieto „pravidlá“ si osvojujeme už v detstve, kedy dievčatá nosia ružové oblečenie a chlapci modré. Kedy sa dievčatá hrajú s bábikami a chlapci s autíčkami. Dievčatá majú dlhé vlasy, chlapci krátke. Rozdeľujeme deti do dvoch skupín. Podľa pohlavia. 
A potom im povieme, že sú slobodní, že môžu byť kým chcú, pritom sme im dali nálepku už v bruchu.

Ľudia si totiž predávajú svoje zvyky z generácie na generáciu. Ako boli vychovaní, tak sa snažia vychovať svoje deti. Snažia sa im predať všetko to, čo sa naučili od svojich rodičov. 

utorok 17. novembra 2015

KLÁBOSENIE: Photoshoot s Anet a Zoniou

Už dlho sme si len tak nezáväzne nepokecali a verte mi, máme o čom.
V poslednom čase si školu neuveriteľne užívam, robíme samé zaujímavé veci a naozaj ma to baví. Síce ráno je to stále ťažké.
Čo sa týka kníh a blogu, mám obrovskú, tzv. ČS (čitateľsko-spisovateľskú) krízu. Asi za celú moju ČS kariéru sa mi toto nestalo. Mám pocit, že moje srdiečko opúšťa tá obrovská fantasy loď a môj prístav je teraz prázdny. Zostali síce ešte nejaké spomienky a určite ku mne ešte nejaká fantasy plťka zavíta, no už to nikdy nebude ono. Takže si asi budem hľadať novú cestu aj medzi ostatnými žánrami, lebo cítim, že fantasy ma už nedokáže uspokojiť tak ako kedysi.

Na druhú stranu sa zas vo mne prebral duch seriálov. Či už pozerám najnovšie časti Doctora Who alebo Priateľov, alebo staršiu novinku Mr. Robot, je to jedno, lebo je to všetko úplne super-duper.  Zdá sa mi jednoduchšie sledovať seriály ako filmy, lebo sú kratšie a ľahšie sa mi hľadá 45 minút voľného času ako 2 hodiny (ak keď si nakoniec, samozrejme, pozriem 3 časti za sebou a je to viac ako jeden film). Nuž ale čo, už som zabíjala čas aj horšími spôsobmi.

streda 21. októbra 2015

DIY: TARDIS stojan na perá

Cez víkend som mala tvorivú chvíľku a popri jednom z mojich výročných upratovaní som si povedala, že chcem svoj vlastný stojan na perá. Keďže TARDIS z Doctora Who má so stojanom na perá veľmi príbuzenské tvary, stala sa mojou ikonou. 
V mojej izbe plynie čas vždy nejako rýchlejšie (prišla som zo školy, na pár minút som sa prevalila na bok, pozriem na hodiny a ono osem). Preto aj výroba tohto stojanu (podľa našej aktuálnej jednotky času) trvala dlhšie ako mi bolo milé. Úprimne dúfam, že vaša izba nemá rovnaké schopnosti ako moja, prináša to do života len zhon, zmätok a pocit krivdy. 
Nakoniec už len dúfam, že sa z môjho všemohúceho návodu vymotáte nezamotaní. Urobila som tam mnoho chýb, ale len preto, aby ste videli, čo nemáte robiť a aby ste vedeli, čo sa stane, keď jeden z mojich krokov spravíte neprávne (a aby ste ich teda radšej robili správne). Chichi. 


piatok 9. októbra 2015

(NÁ)MESAČNÍK: Podžánre FANTASY


Už dlho som si chcela naštudovať rozdelenie Fantastiky, teraz som sa k tomu dostala a rozhodla som sa, že sa o tieto informácie s vami podelím.
Existuje tisíc miliónov podžánrov k fantasy a ja vám vypichnem niektoré z nich. Tie, ktoré sa mi páčia, ktorých diela mi niečo hovoria a tie menej zaujímavé sa tu (ba) veru neobjavia.

alternatívna história

Alternatívne odrody od čohokoľvek sú už všade. Fantasy, samozrejme, nie je výnimkou. Stretáme sa tu s minulosťou, ktorá by sa len mohla stať, no (bohužiaľ) sa nestala. Napríklad alternatívny koniec druhej svetovej vojny, kedy Nemecko vyhralo (knihám z tohto obdobia nefandím, sú pomerne šedé) a pod. Bolo by zaujímavé sledovať vlastnú alternatívnu časovú linku, nie? 
Literatúra: Zlatý kompas...

utorok 29. septembra 2015

KNIŽNÁ RECENZIA: Jazdci časom - Kód apokalypsy (Alex Scarrow)

Autor: Alex Scarrow
Originál: The Doomsday Code (TimeRiders #3)
Počet strán: 416
Vydavateľstvo: Slovart, 2014

anotácia

Maddy nájde odkaz, v ktorom sa píše o Pandore. Nazdáva sa, že sa v nej nachádzajú informácie o ich záhadnej Spoločnosti. Preto sa Liam vyberá do roku 1194, aby našiel starodávny templársky rukopis a rozlúštil ho. Do minulosti ho tentokrát sprevádzajú Bob aj Becky, obe podporné jednotky. Robin Hood im však znepríjemní chod celej akcie. 


Hneď na začiatku sme mali možnosť zúčastniť sa prvého premiestnenia v čase samotného Waldsteina (vynálezcu stroja času) v roku 2044. Keď sa dostanem do tejto časovej pozície, budem čakať na onoho človeka.

Čo sa týka zápletky tretej časti Jazdcov časom, zostala som neprekvapená. Po tom, čo sa dialo v druhej časti (dinosaury, tie divné veci z časového priestoru, Foster...) toto bola len akási predohra k štvrtému dielu.

Napriek voľnému tempu som sa bavila, čo pripisujem hlavne Becky a Bobovi. Či už ich vzájomné rozhovory, vtipy, úsmevy alebo neznalosť a snaha pochopiť ľudské emócie. Taktiež tu vzniká veľký otáznik ohľadne toho, s kým skončí Becky. V druhej časti som si bola istá, že to bude Liam, no v trojke sa do toho motá už aj Bob spolu s Rastislavovým bratom (z minulosti).

Čo sa doteraz zanedbávalo, nám autor vynahradil Kódom apokalypsy, hlavne čo sa týka vzťahov. Na základni v roku 2001 sa totiž zjavil Adam, ktorý si s Maddy veľmi rozumel. Tá, zavalená tajomstvami však nemohla myslieť na lásku.

Kvázi záporné postavy sa mi zdali doposiaľ najzaujímavejšie.
Z údajného Robina Hooda som mala veľkú radosť. Celé to záhadno a odhalenie okolo neho ma bavilo. Tým, že bol z budúcnosti sme sa zas o Spoločnosti dozvedeli o veľmi máličko viac. Zároveň sa nám to ale aj o veeeeeľmi veľmi viac zamotalo. Bez vysvetlenia.

Proste sa to zauzlilo, predchádzajúce uzle sa ešte pritiahli a my sme zostali zamotaní v nezodpovedaných otázkach. Vezieme sa na lodi nevedomosti spolu s Maddy, Sal a Liamom v očakávaní, čo prinesie budúcnosť. Počula som však, že štvrtý diel má toho dosť odhaliť.

Veľa sme sa však dozvedeli o histórii, na čo už sme zvyknutí. Rok 1994 bol zaujímavý a sledovať ako sa v tej dobe žilo, ma fascinovalo. A čo ma potešilo asi najviac, naučila som sa novú šifru! Čím sa dostávam k šifre z predchádzajúcej knihy, ktorú som ešte nerozlúštila!

Tie veci ako krátke kapitoly čo ma nútili neustále obracať strany alebo veľmi príjemné a akčné písanie autora spomínam len okrajovo. Správne načasovanie a premyslenie celého príbehu je samozrejmosťou.
Celkovo hodnotím knihu ako veľmi pozitívnu. Prekvitá technikou a rôznymi technickými vecami. Z celej série srší potenciál. Trochu sa však obávam množstva. Deviatka je odvážne číslo a som zvedavá, či sa aj k tej poslednej dostaneme v slovenskom vydaní.

Za recenzný výtlačok ďakujem Megaknihám.

pondelok 7. septembra 2015

KNIŽNÁ RECENZIA: Galgad (Ergall)

Originál: Galgad - Příběh strážce Země #1
Počet strán: 232
Vydavateľstvo: Vlastné náklady
Rok vydania: 2015

ANOTÁCIA

V dávných dobách, v dolině obehnané horami, se probudí nejmocnější strážce Gathary. Není to náhoda. Na svět přišli ti noví, odlišují se od ostatních, narušují snad křehkou rovnováhu?
Navíc se schyluje k válce mezi lidmi, nadvláda zdvojeného kříže rozpíná ruce. Galgad pátrá po pravdě. Nenalézá však vlky ani ostatní. 
Nechte se okouzlit poutavým příběhem, nechte se uchvátit prastarými lesy, v nichž tečou čisté řeky. Budete mít pocit, jako byste sami chodili těmi místy, potkávali tvory z dávné říše. Obdivujte hrdiny i obyčejné lidi, kteří se snaží bojovat s nepřízní osudu. Odhalte kruté pravdy našich činů.


Počas celej dovolenky som Galgada vláčila všade so sebou (čo sa aj prejavilo v podobe somárskych uší a zvlnených stránok). Bola to skvelá voľba, lebo som sa vôbec nemusela namáhať premýšľaním. Predstavovala som si to však o kúsok akčnejšie. Príbeh bol písaný v jednej rovine, chýbala mu dynamika. Zo všetkých strán na mňa stále pokukovali drobné chybičky krásy, ale inak to šlo celkom fajn.
Jednou z chybičiek je zmätok v tom, kedy kto čo hovorí a čo si myslí. Text nebol písaný len z Galgadovho pohľadu, ale aj z pohľadu ostatných ľudí a zvierat. Jeden odsek rozprávala veverička, druhý potok zurčiaci cez les a tretí náhodný okoloidúci. Proste bordel, z ktorého sa mi len ťažko vymotávalo, no časom som v tom už získala prax a išlo to o niečo ľahšie. 

Celá kniha sa niesla v štýle "ľudia ničia prírodu" a "zachráňme prírodu". Je to skvelá téma, neobvyklá pre fantasy, ako aj autor spomínal, no moc sa o tieto veci nezaujímam a mám na ne iný názor ako autor, takže mnohé pasáže boli pre mňa problematické. Sesterniciam som však hovorila o čom kniha je a ich to zaujalo.  
Zároveň kniha obkvetá všelijakými múdrymi vetičkami a poučkami o praveku a zvieratách, čo som, naopak, ocenila.  

Čo by som chcela vyzdvihnúť, je fantázia autora. Páčilo sa mi využitie všetkých štyroch živlov, ako sa Galgadove ruky menili na korene stromu a hlavne - možnosť premeniť sa na akúkoľvek bytosť. Pri každej premene som sa rozplývala od závisti, ako veľmi by som to chcela vedieť aj ja. Veľké plus. 


Herecké výkony postáv v tejto knihe (ak to tak môžem nazvať) nestáli za veľa. Chýbali mi tu nejaké výnimočné črty, vďaka ktorým by som si ich obľúbila. 
Čo sa týka hlavnej postavy - Glagada - bol to jednoducho dedo. Zastarané názory, zelená brada až po zem (čo bolo cool) a celkom tichý. S humorom si ruku nepodal, práve naopak, bol príliš vážny.
Mojimi obľúbencami sa stali bratia Athill a Athir. Proste dvaja týpci, ktorí príbeh jednoznačne oživili.
A poslednou z postáv, ktoré som chcela spomenúť, je Síd, jedna z mála . Úžasne flegmatický majiteľ vlka Drápa. Bol mi sympatický už od začiatku a bolo pre mňa veľmi jednoduché vcítiť sa doňho.

Kniha na mňa pôsobila dojmom, akoby bol autor spokojný s tým, čo vytvoril. Bola tam jeho myšlienka, ktorú chcel poslať do sveta, všetko sa odohrávalo presne tak ako si to on predstavoval a myslím, že len málokto mu do toho mohol zasahovať. Pravdaže, môžem sa mýliť, ale mám z toho taký pocit. Fantasy prvky sa mi páčili, to ostatné už menej, no celé to dávam za vinu rozdielnym názorom na tému "príroda". Určite knihu odporúčam ľuďom, ktorí sa o túto tému

zaujímajú, lebo do nej prispieva rozmanitými myšlienkami, ktoré by si nemali nechať ujsť.

Nakoniec som si nemohla odpustiť túto pesničku. Je úžasná a opisuje Galgadove pocity :D 


pondelok 24. augusta 2015

narodeninujeme #2 /vyhodnotenie/

Včera večer som sa vrátila z Chorvátska a keď som dnes ráno otvorila oči, uvedomujúc si, že tam už nie som... Neviem si to vynachváliť, dokonca aj na lodi to bolo skvelé. Cestovali sme päť áut (celá família), takže nudiť sa bolo nemožné. Majiteľ domu, ktorý sme mali prenajatý, Roko, bol neuveriteľne milý, láskavý a zlatý. 
A okrem skvelých zážitkov som si doniesla aj veľa vecí s nálepkou "prvýkrát". Prvýkrát som jedla morské príšery, prvýkrát som skákala do vody z veľkej výšky, prvýkrát som spala na vodnej posteli (moc si to nepamätám), prvýkrát s rodinou pri mori, prvýkrát poriadne opálená... a popri tom som so sebou všade vláčila svoj prvý recenzák. 


A aby som sa konečne dostala k veci. Naša súťaž k druhým narodeninám sa už skončila spolu s dovolenkou a aj mojimi prázdninami. Oddnes sa vyhodnocuje, maká sa a učí. Na stránke Rafflecopter som veľmi neslávnostne klikla na tlačidlo "add a random winner" a bola som mierne vykoľajená ako rýchlo sa to stalo. 

Z dvadsiatich šiestich opýtaných si 65% zvolilo knihu Škola dobra a zla. S nemalým odstupom za ňou bola Dcéra dymu a kosti s 27-mimi% a so 4-mi% skončili knihy Tweetni mi a Denník poďobaného upíra. Nehovorím, že som to nečakala, lebo to bolo hneď z prvu jasné, ale aj tak... človek si nikdy nemôže byť ničím istý. 

Čo sa týka tej záhadnej úlohy, ktorú som vám dala (a ktorú na moje prekvapenie nie každý pochopil) som milo prekvapená. Niektorí sa zamýšľali nad svojimi problémami či nedostatkami, niektorí sa mi zas pochválili so svojimi zdolanými prekážkami, miestami sa vyskytol humor, no a samozrejme som dostala veľa typov na nové knihy. 
Gratulujem Iba Klaudii k vodičáku! :3 

Prejdime ale k výhercovi. Z celkového počtu hlasov 191 vyhralo číslo 44, pod ktorým sa ukrývala... 

Martina F. 


Martina patrila medzi  65% a jej voľbou bola kniha Škola dobra a zla, ktorú jej obratovo pošlem, ak mi do 72h. odpíše na mail. Gratulujem výhercovi a ďakujem všetkým, ktorí sa zúčastnili a tým oslávili náš druhý rok na Bloggeri. Všetkých vás lubim a milujem. 

štvrtok 6. augusta 2015

KNŽNÁ RECENZIA: Škola dobra a zla (Soman Chainani)

Originál: The School for Good and Evil #1
Počet strán: 416
Vydavateľstvo: CooBoo, 2014

O ČO SA JEDNÁ? 

Keď som bola malá a čítavala som rozprávky (čítala mi ich moja mama), verila som, že všetko je skutočné, ale skryté niekde ďaleko. A práve v tejto knihe to bolo rovnako. S tým rozdielom, že deti mali možnosť sa do rozprávok dostať. V prípade, že absolvujú Školu dobra a zla. 
V škole dobra sa budúce princezné učia ako byť okúzľujúcou, talentovanou a dokonalou, princovia sa zas vzdelávajú v oblastiach záchrany princezien, čo starostlivosti o seba samého. Kdež to v škole zla sa pokúšajú vychovať kvalitných zloduchov a strigy, ktoré by mohli dobrým znemožňovať ich šťastie.  
Študenti na týchto školách sa označujú buď ako eversi (dobrí) alebo neversi (zlí). Riaditeľ a príslušný učiteľský zbor sa celé veky snaží udržiavať rovnováhu medzi nimi, no posledné roky sa zdá, že cirka sa prikláňa k dobru. 
Do tohto prostredia zavíta Sophia, krásne blonďavé a pôvabné dievča, a Agatha, ktorá žije pri cintoríne a kŕmi krysy. Každý by ich hneď vedel rozsúdiť, ktorá do ktorej školy patrí, preto bolo veľkým šokom zistenie, že Agatha je evers a Sophia nevers. Sophia ale nemieni svoj osud nechať v jeho rukách, preto sa snaží silou-mocou dostať do školy dobra. Agatha chce ísť pre zmenu domov, lebo ružová nie je jej obľúbenou farbou a jej svojskosť sa do zámku nehodí.  

ČO SI MYSLÍ PREDSEDNÍČKA BESEDY SUBJEKTÍVNYCH NÁZOROV? 

Prvé slovo čo ma pri tejto knihe napadne je originalita. A ak by niekto pochyboval o pohlaví autora, je to muž. Naskytá sa nám pohľad na rozprávky z mužskej strany. Nie sú tam žiadne ideály a zisťujeme, že aj princezná je len človek a má svoje potreby (áno, prdeli tam). 
Medzi riadkami sa objavovali veľmi kvetnaté a rýdzo slovenské výrazy, ktoré boli staré ešte keď bola moja babka mladá. Bolo to však obohatenie. Jednu činnosť pomenovali aj štyrmi spôsobmi. 

Čo sa týka deja a príbehu, neprotestujem a hlasne tlieskam. Dynamika väčšinou nechýbala, iba občas zaostala. Popisovanie systému a pravidiel v praxi bolo príjemne osviežujúce a vyučovacie hodiny ozvláštnili priebeh deja, lebo sa spomínali celebrity ako Popoluška, Snehulienka a Robin Hood. 

K mínusom, ktoré by som pripísala, patria postavy. V celej knihe nebola postava, s ktorou by bolo možné stotožniť sa (alebo sa s ňou čo len zmieriť). Hlavné hrdinky predstavovali obrovské extrémy. Agatha, síce sa navonok prezentovala ako drsná žena, no neublížila by ani muške. Dobrota ňou pretekala na kýble a jej naivita ma (hlavne na konci) zasiahla ako šíp do nohy. Na druhú stranu Sophia, čo sa tvárila ako záchrana celého sveta, srnka by bez nej nedokázala naplniť svoje pľúca kyslíkom... No v skutočnosti bola čírym zlom. Zákernosť a nenapraviteľná zloba. 
Obe hrdinky sa viac prikláňali k škole dobra. A ja by som tak rada videla celý ten svet zla, bradavíc a odvarov! Keď sa Sophia odmietala učiť v škole zla, bolo mi až smutno. Namiesto toho sa tlačila do odporných ružových veží za princami a za lekciami, ako sa stať dokonale krásnou. A síce sa Agatha tvárila, že sa jej to nepáči, na konci sa jej to veru zapáčilo.  
Ale aby som postavy úplne nezatratila, tak Sophiine spolubývajúce neboli až také strašné. Boli trochu vtipné a správne nechutné. 

Teda, keď už sme pri tom konci. Klobúk dole. V Agathe sa prebudilo kúsok z jej nežnosti (Team Teghata!!), Sophia sa sa navliekla do čiernej a ja som si užívala napätie, zvraty a prekvapivý koniec. 
A aby som nezabudla, s každou kapitolou nás sprevádzali krásne obrázky. Veľakrát sa mi stalo, že som aj päť minút čučala na jeden z nich. Preto vzdávam hold Iacopovi Brunovi, ilustrátorovi tejto knihy. Spočiatku po dočítaní sa mi to až tak veľmi nepáčilo, ale akosi to vo mne dozrelo a uznávam, že si určite zaslúži viac ako tri hviezdičky. Rozhodne viac. Kniha prekypuje výnimočnosťou a kvetnatá slovná zásoba vás obohatí aj do vášho budúceho života. Myslím, že si zaslúži pozornosť každého milovníka rozprávok, aby zistil, aké náročné je dostať sa do takého príbehu. 

U mňa na blogu práve prebieha súťaž, kde môžete vyhrať aj túto knihu. Preto ak vás zaujala, neváhajte a kliknite SEM

sobota 1. augusta 2015

KNIŽNÁ RECENZIA: Bohovia Olympu - Neptúnov syn (Rick Riordan)

Originál: The Son of Neptune (The Heroes of Olympus #2)
Počet strán: 488
Vydavateľstvo: Fragment, 2014

Anotácia

Na scénu sa vracia Percy Jackson bez svojej pamäte. Za prekonávania naozaj divných prekážok sa dostáva do Tábora Jupiter, čo je tábor pre rímskych polobohov. Tam stretá nových kamošov Hazel a Franka, ktorí tiež nie sú úplne čistí. Príbeh nám pomaly odhaľuje svoje tajomstvá a nevyrieknuté pravdy. 


V prvej časti bol kvázi hlavným hrdinom Jason, kdežto tu sa nám späť vracia náš Percy. Vtedy som si to moc neuvedomovala, no Jason je strašné jelito. A Percy je jednoducho rarita. Stratil pamäť a jediné, na čo si pamätá je Annabeth (aké romantické!). Neustále na ňu spomína a dúfa, že si rozpomenie na viac.

Zatúlanú ovečku z Tábora Polokrvných sme objavili hneď medzi prvými stranami. Chudáčika nám ho vytrápili s nesmrteľnými Gorgónami, ktorých sa nemohol zbaviť. Brána smrti je otvorená, takže bolo pre kohokoľvek dosť ťažké zomrieť.

V rímskom tábore kruh rozprávačov uzatvára už vyššie spomínaná Hazel spolu s Frankom (ktorí sa k sebe celkom mali).O ňom by som vám veľmi rada porozprávala, no on sa ukázal až na konci a to by som vám pokazila celé prekvapko, preto mlčím ako hrob. S Hazel to bolo... dosť divné, keďže ona má dvanásť či trinásť a on šestnásť... Taký mierne pedofilný zápach to malo. Napriek tomu bol Frank rozkošný a starostlivý ako by správny životný partner mal byť.

Pre potešenie (myslím) každého čitateľa, tu bola prítomnosť Nica Di Angela. (Pred istým časom, som sa nejakým prestrašne divný spôsobom dozvedela tú prevratnú spoileru zo štvrtej časti.) Vlieval do príbehu šťavu a istú hravosť. Všade okolo neho sa šírila záhada. Chcem časť výlučne o Nicovi.

Čo sa týka bohov a ich schizofrénie - veľmi dobre, len tak ďalej. Oveľa častejšie sa vyskytovali na poli dejiska a boli veľmi srdeční, či už to boli bohovia menší alebo väčší. Spolu s nimi zakaždým prišiel aj smiech (alebo plač, ale to je vedľajší činiteľ).

Oproti hlavnej sérii Percyho Jacksona je dej oveľa viac plynulý a nie je škatuľkovo usporiadaný v kapitolách ako to bývalo predtým. A keď už sme pri starých častiach... Je tam veľmi veľa odkazov na Percyho zážitky (na ktoré som už dávno zabudla a dosť často som si ani nespomenula) čo bola brutálna nostalgia. Každá strana bola samozrejme nabitá akciou ako zakaždým, sem-tam sprevádzaná nejakými poučnými vecami o rodine, vzťahoch a tak (oboje ulahodilo môjmu srdcu).

A aby som to zhrnula. Milujem Percyho, milujem akčné a vtipné súboje s obludami, milujem Frankovu superschopnosť. Druhá časť zo tohto voľného pokračovania zatiaľ ulahodila môjmu srdcu najviac zo všetkých kníh, ktoré som od Riordana čítala.
btw. Frank existuje

štvrtok 23. júla 2015

narodeninujeme #2

Kto by to bol povedal, že sú to už/len dva roky! 

A teraz k súťaži...

  • Budeme mať jedného výhercu, ktorý si bude môcť vybrať zo štyroch kníh
    (Tweetni mi, Škola dobra a zla, Dcéra dymu a kosti, Denník poďobaného upíra).
  • 24.7 (o 12:00) sa to všetko začalo a 23.8. sa to všetko skončí. 
  • Zúčastniť sa môžu len osoby so Slovenskou doručovacou adresou. 
  • Ďalšie informácie, ktoré potrebujete vedieť nájdete už v tej bielej veci nižšie.
pozn.: emocionálne výlevy budem vykonávať na Vianoce, kedy bude na to každý naladený a bude plakať spolu so mnou


a Rafflecopter giveaway
Akékoľvek pripomienky, upomienky a čokoľvek, čo vás napadne, môžete zanechať v komentároch. Všetkým želám šťastie a dúfam, že nakoniec všetci skončia s úsmevom na tvári. 

streda 22. júla 2015

(NÁ)MESAČNÍK: Ako sa končia príbehy v knihách?

V poslednej dobe (najbližší rok) som čítala knihy, ktorých konce ma nebavili. Buď je to tým, že som posledný rok narážala na samé knihy s nudným koncom alebo sa pred rokom začala moja endofóbia (prevziate z anglického slova end = koniec). Väčšinou je záver knihy tak priehľadný, že ma už ani nezaujíma. Poďme si priblížiť prečo.Podľa kníh, ktoré mám doposiaľ prečítané, som ich závery rozdelila podľa istých faktorov.


šťastný alebo smutný

Aby sa autorovi podarilo vytvoriť naozaj dobrý a hlavne prekvapivý koniec, musí to byť macher. Väčšina čitateľov chce šťastný koniec, čo autorom dosť zužuje ich cestičku možností, ktorá je už tak dosť úzka. Preto prevažujú pozitívne závery nad tými negatívnymi. 
Klasické happyendy netreba ani spomínať, takých si človek prečítal už dosť. Tragédií je už pomerne menej, no sú oveľa ľahšie zapamätateľné (viď. Divergencia a Na vine sú hviezdy).
Ale sú tu aj prípady, pre ktoré je aj šťastný koniec smutným, lebo nevyšiel podľa ich predstáv.
Vy máte vysnívaný koniec: Hlavná postava sa dá dokopy s vašim milášikom, hlavná zápletka sa rozuzlí poriadnym bojom, hlavný záporák zomrie/znásilnia ho, upečú a zjedia.
A nakoniec si tá krava vyberie toho nabúchaného debila, celý problém vyriešia šťuknutím jedného veľkého červeného tlačítka a nad ktorým ste sa tak veľmi pohoršovali, utečie do hôr bez pomsty, ktorú by si zaslúžil. pozn.: tento opis nebol inšpirovaný žiadnou konkrétnou knihou


predvídateľný alebo nepredvídateľný

To najhoršie, čo sa knihe môže stať je, keď prekuknete jej koniec hneď po prvých troch stranách. Myslím, že by sa také mali zakázať (tak!).  Síce niekedy mám chuť hrať sa na toho odborníka, ktorý hovorí: "Jžš, čo sa trapošíš, aj tak prežije! Omg, lol, wtf, yolo." 
A potom, keď sa to skončí úplne inak (vybuchnú tri bomby, zničia sa štyri kontinenty a z nich vznikne jeden nový, na ktorom budú žiť ľudia s dvomi hlavami), stojíte ohromený pred oknom minulosti a vidíte samého seba ako ste chceli danú knihu zakázať. 

otvorený alebo zatvorený

Otvorený koniec, každý si predstaví autorku úspešnej série, ako dopisuje posledné strany, a hovorí si, aký brutálny "klifhendžer" spraví.


No niekedy nemámte také šťastie, že autor napíše aj pokračovanie (smrť/zákerná povaha autora, ktorá by si zaslúžila smrť). Vtedy by ste najradšej vykuchali celú knihu nožom, aby ste sa presvedčili, že už tam naozaj nie je žiaden ďalší text.
Keď neskôr prevraciate strany inej knihy, kde máte možnosť vidieť dokonca aj svadbu alebo pohreb hlavnej postavy, cítite, že vaše srdce je na správnom mieste.

Ak by som vám mala doporučiť príbeh s naozaj pekným, šťastným nešťastným, prekvapivým a otvoreným koncom, je to Eragon. Celá séria sa skončila vážne nečakane. Dokonca tam mali draky sex! :O A čo by ste vy doporučili mne? Aké konce preferujete? 


pozn.: počas písania tohto článku bolo slovo koniec (a od neho slová odvodené) použité najmenej 20krát.   

štvrtok 16. júla 2015

Klábosíme o prvých prázdninových dňoch 2015

Posledných 7 dní ma poriadne svrbeli pršteky od nutkania niečo napísať, no a až teraz sa dostávam k počítaču. Som tu, pripravená vyrozprávať vám, čo všetko sa stalo.
Ako vždy vám radím si najprv prečítať plnohodnotné reporty zo zrazu, ktoré máte nalinkované dole. Nájdete tam linky všetkých blogov + fotky. 

1.7. 
Prázdniny boli zahájené poriadnym spánkom do druhej poobede.

2.7.
Vyšlo slnko. Tvárilo sa, že je druhým júlom. Lenže nie, tým bolo niečo úplne iné. Napriek tomuto mylnému zdaniu sa mi podarilo vstať z postele a dopraviť sa na zraz, konajúci sa v Martine. 

O zraze som spievala už odkedy som o ňom vedela. Dokonca som si (dobrovoľne) kúpila šaty! Takže... Všetci sme sa stretli, dali sme si koláčik/y a súťažili sme. Nejakým nedopatrením som skončila s plným počtom bodov, pričom som nevedela odpoveď ani na jednu otázku (ešte teraz sa hanbím). A vyhrala som Pascu od Eoina Colfera (ktorý má nezapamätateľné meno). Už predtým som si hovorila, že tej knihe by u mňa bolo dobre, no nikdy by sa mi ani nedovolilo snívať o tom, že prejdem cez neprekonateľné pole Kikiných otázok. 

S ostatnými blogermi som toho moc nenakecala. Väčšinou som pobehovala okolo nich a počúvala kadejaké rožky-trošky. (Počúvať Luu bolo lahodné ako med.) Zas som sa podozvedala nové veci, zapísala do svojej želacej listiny ďalšie knihy a potom som zas poskakovala (niekto tvrdí, že ako jednorožec, však?). 

Moje pocity z tohto dňa boli maximálne pozitívne. Som strašne rada, že som sa nemusela starať o spoje tam a späť, pretože sa  mňa starala mama Mara spolu s Neliss. Bolo nás tam toľko, že spoločnosť sme si mohli vyberať. Nebolo času na nudenie. Kesta nesklamala. Emmalinke bolo trošku zle, čo ako... No, odpustila som jej.
10z10. Veľmi sa mi páčilo a keď budem veľká, tak aj ja nejaký zraz spravím.

Reporty ostatných účastníkov: 

3.-11. 7. 
Imaginárne lietadlo a reálny autobus ma odnáša ďaleko za hranice môjho domova, do krajiny azbuky, ruží a Čierneho mora, Bulharska. Večnosť trvajúca 22 hodín, plná spevu, smiechu a bdelosti.

Mám taký pocit, že som si mala robiť zápisky, lebo som mala veľa vecí, o ktorých som vám chcela rozprávať, no teraz... tma. Asi začnem od začiatku.
Dôvodom tejto výpravy bol festival Muzite, na ktorom sme ako folklórny súbor robili program (a súťažili sme, btw). Všetko tam bolo v azbuke, takže som nerozumela ani ťuk (čo ma priviedlo k rozhodnutiu, že sa začnem vzdelávať).
Ak by som mala zhrnúť moje dojmy na lokalitu Bulharska, v ktorej sme boli my v odrážkach, znelo by to takto: More - špinavé, jedlo - studené, balkón - malý, výhľad - úžasný, festival - slabý, mesto - obyčajné, atrakcie - žiadne, počasie - vyšlo. Na dovolenku by som tu teda nešla, ale ľudia, s ktorými som tam bola, vyvážili všetky mínusy, takže by som nemenila. Bez nedostatkov by to nemalo ten správny šmrnc a nebolo by sa na čo sťažovať. 

Takže, čo vaše leto? Vykláboste mi, ako sa zatiaľ máte a koľko ste toho už prečítali? Mne sa zatiaľ moc nedarí, ani jednu z dvanástich rozčítaných kníh sa mi nechce dočítať. Hlúpe konce...

nedeľa 28. júna 2015

"Hipsterský TAG"

Tetuška Emmaline mi dala za úlohu vyplniť tento tag a keďže škola je momentálne tak dôležitá ako škola na konci júna býva... Hodlám splniť túto misiu najlepšie ako budem vedieť. 

Populárna kniha alebo séria, ktorú nemáš rada

Mojím vnútorným osobným sklamaním bola séria Nástrojov smrteľníkov od Cassandry Clare. Prvé tri časti som si hovorila, že som mala len zlé obdobie, no pri štvrtej som znechutene obracala strany a premýšľala som, ako som sa dopracovala až sem, k štvrtej knihe, kde sa zo Simona stáva kretén a z Jacea nadržaný smrteľník (ku Clary sa radšej nevyjadrujem). 
Neodolala som a pozrela som sa na ten komix v šestke... Dobrý ťah :D 

Populárna kniha alebo séria, ktorú jednoducho miluješ a ostatní ju nemajú radi

*zamyslíme sa nad tým, akú otázku sme práve položili a skúsime rozumne odpovedať*
Séria, ktorú nepozná až tak veľa ľudí a ja ju až do skonania budem milovať je Konyvran (Sarah Prineasová). Moja prvučičká prvá kniha, ktorá ma dokázala zlákať na démonické chodníčky. Ach! Chcem mať znovu desať a čítať to prvý krát a rozplývať sa nad tou dokonalosťou a báť sa tieňov a... Ach! 

Ľúbostný trojuholník, v ktorom hl.postava skončila s niekým iným, ako ste chceli 

Najväčšou klasikou bude asi Gale pred Peetom. Až do poslednej strany som čakala na chvíľu, kedy spolu spravia nejaké to dieťa... a ona si ho spraví s Peetom. Katniss dostala mínusový bodík. 
Takým maličkým neviditeľným trojuholníkom by mohol byť Kvothe, Dena a Auri (Meno vetra) Fandím Auri a Kvothe sa stále ženie za "akože nedobytnou pevnosťou" Denou... Wrr!
No a Ja vediem imaginárny ľúbostný trojuholník s Percym a Annabeth. Percy totiž stále nechápe, že ja som tá pravá. 

Populárny knižný žáner, ktorý stále nechápeš a nemáš rada

Neznášam Mangy. Vytáča ma, že sa to číta naopak a že sú tam tie otrepané šikmooké tváričky. Som celkom lenivá na to, aby som hľadala, ktorá bublinka má ísť prvá... Ale komiksom by som možno niekedy v budúcnosti dala šancu.  

Obľúbená postava, ktorú nemáš rada

Eona. Eona fuj!Zlá Eona! (Alison Goodmanová) Viem, že moja sesternica ju má rada a viem, že ja... nemám silu vyjadriť, ako veľmi ju rada nemám. Neviem, či sa mi niekedy za celú moju "predlhú" čitateľskú kariéru stalo, že by som niekoho tak veľmi nemala v láske.  


Populárny autor, ktorého stále nemáš rada

Od Cassandry Clare som čítala len tamtie štyri knihy, možno by som ešte chcela rypnúť do Pekelných strojov, aby som sa utvrdila v tom, čo teraz budem tvrdiť... Jej písanie mi príde chaotické a posekané. Celé to chutí ako zle uvarená ryža = Je tvrdá, ale dá sa to jesť. 

Populárna séria, ktorú si vôbec nechceš prečítať

Tých mám na každý prst desať. Zostaň so mnou, Atlantída, Strieborná kniha snov, (keď už sme pri tejto autorke tak) Drahokamy, Prvých 100, 50 odtieňov sivej :D ...

Filmové spracovanie, ktoré máš radšej ako knihu

Pán Prsteňov. Knihou som sa nevedela prehrýzť, boli to muky. Pomalé, dlhé a nezáživné muky. Film... Ach, film... Ak by som si mala vybrať jediný film, ktorý by som pozerala do konca svojho života, tak tento.  


Teraz sa cítim ako jedno veľké ofenzívne jelito. Je oveľa viac vecí, ktoré mám rada ako nemám, vážne. Myslím, že každá kniha si dokáže nájsť vďačného čitateľa. Niektoré knihy ich majú viac, iné menej.  P.S. Hermiona ide bomby. 

pondelok 22. júna 2015

KNIŽNÉ RECENZIE: Mariotovi dediči 3 a Gwind: Nezabiješ? (slovenskí autori)

Už nekonečne dlhý čas sa chystám dať vám na známosť správu o veľavážených knihách z rodu slovenského. Vyzývam tento národ, nech ešte väčšmi prispeje k fantastike z nášho prostredia.

Gwind: Nezabiješ? (Lívia Hlavačková)


Na Gwind som narazila úplnou náhodou v Martinuse. Sesternica povedala, že je to bomba, preto som Slovensku dala šancu. Bol to už nejaký ten piatok, čo som knihu čítala (skoro pred rokom a ja som ešte stále nenapísala recenziu: tfi!) takže všetko nadšenie je zo mňa fuč.
Z toho čo si pamätám. ..
Bolo to o istej Anne, ktorá chodila na vysokú školu a len tak mimochodom ju to niekedy premiestnilo do nejakého iného sveta. Nikdy to nebolo na dlho. Teraz sa to však zmenilo a ona nevie, ako sa má dostať domov. Pod svoje krídlo ju zoberú Vrahovia zo Spoločenstva. Musí prejsť ťažkou Voľbou, ktorá rozhodne takmer o všetkom. 

*mojkám si Gwind a rozmýšľam, čo o nej napíšem*
Je to jedna z mála kníh, ktoré ma dokázali pripútať k posteli a čítať až do nevidím. Bola to myslím prvá kniha, ktorú som kedy čítala v autobuse. Vždy som si želala, aby mi cesta trvala ešte o kus dlhšie. 
Čítalo sa to veľmi rýchlo, stále sa niečo dialo, stále som bola na pochybách, nikdy som nevedela, čo sa stane, nikdy som sa neodvážila niečo predvídať. Gwind mi ako hlavná hrdinka vôbec neprekážala. Niekedy mi prišla ako šľapka, niekedy ako slaboch alebo ako ukričané decko... ale poväčšine bola celkom fajn. Ador, človek, ktorý Gwind vytvoril status šľapky, sa mi celkom pozdával... Áno, určite sa mi pozdával. Dej nebol písaný len z pohľadu Gwind, ale aj z pohľadu protivníkov, čo bolo veľmi zaujímavé.
Knihu určite odporúčam, nemyslím, že by z vás ubudlo, ak by ste po nej siahli. Možno by niečo pribudlo... Kto vie. 


Mariotovi dediči (Marja Halecyová)


Situácia medzi Mijou a Miseagom je alarmujúca! (predstavte si ten ružový umbrigeovský afektovaný škrek) 
Geka, dávna "kamoška" váženého pána Miseaga sa drbe na každú stranu, ničí všetko, čo sme si za predchádzajúce dva diely tak prestrašne ťažko vybudovali... *spínam ruky, mraštím tvár do smútočnej grimasy* Je v momente preč! Toľko emócii, toľko hnevu... Som ani v skutočnom živote nikdy nevysolila. Potom si do mojej postele suverénne nakráča tretí diel Mariotových dedičov a položí ma na dno! Určite! 
A keď mu tá odporná krava začala hovoriť Muso... *mama ma hladká po vlasoch, stískam svojho plyšáka* 
Autorka má jediné šťastie, že na koniec napísala to čo napísala, inak by si to u mňa Miseag asi nevyžehlil. 

Toľko k deju. Stačilo. 
Milujem Marju Holecyovú! Strany som jedla a chutili mi. Ešte aj po skoro ročnej odmlke vo mne lomcujú pocity z toho všetkého. K poslednej časti som dostala pár varovaní... Myslím, že to budem čítať v špeciálne upravenej miestnosti s vankúšovými stenami. Ruky budem mať zviazané v hábe pre bláznov a budem mať osobného prevracača strán. 
Zatiaľ sa však ku knihe neviem dostať (neviem si vybrať či je to dobre, či zle). Do môjho malého uška sa však dostalo pár klamstiev, že by sa mal chystať dotlač. 
Byť vami, spravím nasledovné: Počkám, kým sa spomenutá lož stane skutočnosťou. Kúpim si všetky štyri časti naraz, opakujem naraz. Prejdem cez prvý diel a veziem sa na vlnách zvyšných troch. 

pondelok 8. júna 2015

KNIŽNÁ RECENZIA: Piata vlna (Rick Yancey)

Keď si človek prečíta všetky tie veci, čo sú popísané na zadnej strane obalu, musí si myslieť, že táto kniha je bohom stvorená. A? Je to tak? No, ak mám pravdu povedať...

Originál: The 5th Wave (The Fifth Wave #1)
Počet strán: 376
Vydavateľstvo: Tatran, 2014

Anotácia: 

Štyri vlny. Nažive zostalo len pár ľudí z celého sveta. Prišli sem z vesmíru, chcú sa nás zbaviť. Cassie je to šťastné-nešťastné dievča, ktoré prežilo. Jej brata odviedli a ona mu dala sľub. Sľub, že si poňho príde. A hodlá sa ten sľub splniť. 



Neviem, z ktorého konca by bolo najlepšie začať, takže sa utiekam pod zaručenú kvalitu: obálka. Prinútila ma knihu zobrať do ruky a prečítať si o čom je. Ale nielen zvonku je skvelá. Dejové úseky sú vnútri oddelené čiernou dvojstranou, ktorá ma zakaždým uisťovala, že čítať ďalej má naozaj zmysel.

Najvýnimočnejšou črtou Piatej vlny bola štylistika textu. Autor píše úžasne a pútavo. Mohol by písať o čomkoľvek, vždy by to bolo zaujímavé... Čokoľvek boli v tomto prípade mimozemšťania. Síce to bolo zaujímavé a pútavé čítanie, chýbal mi v tom istý potenciál (ak slovom potenciál vyjadrujem to čo chcem povedať). Ufóni sú témou bez hraníc a toto sa mi zdalo až príliš prízemné. Je to však len môj subjektívny názor, pretože aj pri náhodnom sledovaní Búrlivého vína si neodpustím: "mohol tam preletieť aspoň nejaký trápny jednorožec".

Čo sa týka postáv, nebolo opäť nič prevratné. Síce plakali, síce sa ľúbili, necítila som to s nimi. Nebola tam správna dávka emócie, ktorá by ma presvedčila o tom, že by bolo vhodné plakať. Zoberme si takú Cassie. Jej emocionálne rozhranie sa už asi po toľkých úmrtiach odpálilo. Svet sa rúca a ona narazí na nabúchaného chlapca, ktorý sa o ňu prestrašne stará a očividne má o ňu aj záujem... Bozkáva sa ním a ja nič necítim. Len tak tam prejdú nejaké pusinky a ja cítim trápne, lebo sa mi zdá, že len nejako využíva situáciu a vôbec nič necíti... Možno tak autor cielil.  Vtom prípade klobúk dole. Mne sa to moc nepáčilo.
Úplne inou kapitolou bol Sammy. Zlatíčko, ktoré som chcela spapuškať, poľutovať ho a vtisnúť mu bozk na čelo. Potom by som stále nosila na rukách a naťahovala ako nejakú hračku... Neodolateľný mladší brat. Vecnosť, ktorá mi na Cassie prekážala bola u Sammyho veľkým plusom, lebo mu dodávala na jeho múdrosti a prešibanosti.
Pôjdeme na striedačku. Menej obľúbenou postavou bol Evan Walker. Neviem, či je to tým nie príliš šťastným menom alebo čo... Neuveriteľne nesympatický, miestami až úchylný. Jeho strašidelná nespavosť a záhadne čisté ruky ma vážne znepokojovali (rovnako ako Cassie). Neverila by som mu ani za nič a utiekla by som pri prvej príležitosti.
Späť k pozitívam. Ben Parish sa mi pozdával viac (hlavne keď som celý ten čas netušila, akú má spojitosť s Cassie). Týraný svojím veliteľom, mysliaci na svoju zosnulú sestru, starajúci sa o zlatíčka Sammyho, v minulosti frajer, v prítomnosti Zombie...



Prvých sto strán bolo dych-vyrážajúcich sto strán. Neskôr to bolo stále rovnako dobré, no už by sa to pýtalo posunúť o level vyššie, či možno nižšie, aby tam bola tá dynamika, no ono sa to vlieklo v jednej rovine. Nevadí, aj tak to bolo super, bavilo ma to, bolo to nádherne graficky spracované, aj keď to malo neviditeľné vnútorné nedostatky, tak sa vrhnem na pokračovanie pod názvom Nekonečné more. Malo by vyjsť niekedy koncom roka, tak sa tešte, ja sa budem tiež tešiť, lebo obálka je rovnako zaujímavá ako táto. V tejto časti budem čakať oveľa viac potenciálu (nie som si istá, či je to slovo správne). Musí dobehnúť, čo zaostal v prvej časti. 

nedeľa 26. apríla 2015

Žijeme v budúcnosti

Včera boli Vianoce. Dnes sa zobúdzam do posledných aprílových dní. A síce som sa akurát zobudila, už som vlastne o dva týždne v budúcnosti. Je ťažké zastihnúť samého seba v prítomnosti. Neustále premýšľame nad tým, čo sa bude diať zajtra, pozajtra alebo o niekoľko mesiacov dopredu. Staráme sa o veci, čo sa ešte len stanú a uteká nám, čo sa deje práve teraz. Teraz. Teraz. 
Teraz. 
Síce aktuálne píšem tento článok, ale v podstate už sedím na zajtrajšej písomke. A počas písomky už budem vlastne doma v posteli. Odtiaľ zas sledujem vyhliadky pre môj život o dvadsať rokov. To už mám 36 a netuším, kedy sa to stalo. 
Sťažujeme sa, že čas strašne letí. Lenže on za to nemôže. To my sme tí, čo ho neustále zrýchľujú. 70% nášho prežitého času robíme veci, čo by sme najradšej nerobili a chceme, aby bol už za nami. 20% strávime pozeraním do minulosti za vecami, ktoré sa už nedajú vrátiť a zvyšných 10% je naša prítomnosť. Skutočne a na 100% sme prítomní a uvedomujeme si, čo robíme práve teraz. Teraz, teraz, teraz. Vykonávame činnosti, ktoré nás bavia, pri ktorých si uvedomujeme, kto sme. Kto sme, nie kým chceme byť v budúcnosti, či kým budeme v budúcnosti. Sme tam. Žijeme. Žijeme 10% z nášho času. 
Čítanie nás baví, súhlasím. Môžem povedať, že väčšinu svojho času čítam, takže toto sa ma netýka. Nie. 
To, čo čítame, je len vysnívaná predstava našej budúcnosti, poprípade relax, pri ktorom je náš mozog v časovej zámke medzi budúcnosťou a minulosťou. Prítomnosť vtedy okolo nás plynie. Bez nás.

Preto by sme mali robiť niečo, čo nás nielen baví, ale aj napĺňa. Aby sme si mohli vychutnávať čas prítomnosti. Prítomnosť je ťažko zachytiteľná, nedá sa spomaliť, dá sa len vychutnať. Prežiť. A keď ju prežívame činnosťami, ktoré  máme radi, vtedy je to dobre utratený čas. Možno sa aj postupne spomalí, keď ho prestaneme hnať vždy o týždne dopredu.  
Práve teraz ste najstarší, akí ste kedy boli a najmladší, akí kedy budete. 

sobota 18. apríla 2015

KNIŽNÁ RECENZIA: Selekcia (Kiera Cass)

Originál: The Selection #1
Počet strán: 312
Vydavateľstvo: CooBoo, 2014

Anotácia


Mladá America žije životom "z ruky do úst" spolu so svojou rodinou. No nesťažuje si. Je pripravená ísť touto cestou aj so svojím priateľom Aspenom. Teší sa na kopce detí, ktoré budú spolu s ňou hladovať, teší sa na zvŕtanie v kuchyni s takmer poloprázdnou chladničkou. Jej matka ju nabáda, aby sa zapojila do súťaže o princovu ruku, ktorý si práve hľadá nevestu. S myšlienkou, že aj tak nevyhrá vyplní prihlášku a dostane sa medzi 35 dievčat, ktoré majú možnosť stať sa nevestou očarujúceho princa Maxona.


Tak ako asi každého ma hneď oslovila obálka a v tesnom závese hneď za ňou sa tiahne námet knihy. Bola som zvedavá ako asi súťažia všetky tie baby o princa a prečo to robia. Vopred som sa zmierila s tým, že to nebude kvôli tomu, aby nerozzúrili princa Maxona, lebo inak by sa premenil na draka, alebo preto, lebo ukradli tie najkrajšie dievčatá z celého vesmíru. Bola som pripravená na niečo také prízemné, ako vlastná vôľa.

Prvých sedemdesiat strán by som odstránila. Možno by na ne mohli dať nejaké ilustrácie alebo ich jednoducho nechať radšej prázdne. Pokazili celý dojem z knihy, lebo to  bolo umelých sedemdesiat strán. Reaktanty boli príliš slabé na to, aby vytvorili produkt. Z polievky sa lev nenaje. 

America ako hlavná hrdinka bola celkom fajn. Nevadila mi, síce nebola mojou šálkou. Typické teen dievča, ktoré prežíva lásku až do konca života. Pritom ale má odvahu a guráž. A ďalšia pozitívna vlastnosť - priamočiara.
Aspena by som veľmi rada celého zastrčila do tých vygumovaných strán, aby sa odtiaľ už nikdy nedostal a nepokazil celý koniec! Celá tá ich láska bola mne nesympatická, príliš reálna a tuctová. Navyše tam vytvoril trojuholník. Aké by to bolo pekné bez neho...
Maxon bol mojím favoritom. Zodpovedný, múdry, milý, nevinný... Rozmýšľam, čo by som napísala, ale len sa usmievam. Hodil by sa do nejakej fantasy. Čo hrdina ako Maxon robí v YA?

Každopádne, Maxon s Americou boli zlatí. Tvárili sa, že sú len kamaráti a práve tým sa dostali jeden druhému pod kožu. Ona bola bystrá a pomáhala mu s politikou a on jej pomáhal zabudnúť na Aspena (vynecháme tú obrovskú medzeru v príbehu ktorá hovorí, že vôbec nemala dôvod zabúdať). Páčilo sa mi, že na to nešli rýchlo ale veľmi zľahka. Dodalo to tomu rozum, ktorý zo začiatku chýbal.

Dej sa odohráva v USA, premenovanej na Illeá. Môžete cítiť istý závan dystopickej arómy. A keď vám poviem, že je Illeá rozdelená na takzvané kasty, tak vám to môže pripomínať všetky tie knihy ako Hry o život a Divergenciu. Je to presne to, akurát to nie je také dramatické. Väčšinou sa tu riešia róby, šaty a princ Maxon. Sem-tam tadiaľ preletí nejaký náznak budúceho "ne-láskového" problému. V druhej časti by sa nám to hádam malo objasniť.

Prvé pocity po dočítaní boli, že tomu chcem dať 4 hviezdičky a to len za ten pokazený začiatok. No tie muchy mi hovoria, že to bude ešte o niečo menej. Možno nejakých 63,5% zo 100. Čítanie to bolo pútavé a príjemné. Nič zložité ani prevratné. Ak čakáte, že táto kniha vo vás zanechá odtlačok (ako ja), tak nečakajte. Keď si chcete príjemne vyhodiť z kopýtka, tak odporúčam. 

štvrtok 19. marca 2015

KNIŽNÁ RECENZIA: Serafína (Rachel Hartman)

Originál: Seraphina (Seraphina #1)
Počet strán: 356
Vydavateľstvo: Fragment, 2013

ANOTÁCIA: 


V krajine zvanej Gored (kde je striktná etiketa a nič vám nikdy nebude odpustené) žijú už po štyri desaťročia ľudia a draci v mieri (ale nedá sa to celkom nazvať mierom, keďže ho ani jedna zo spomínaných strán nechce). Po tajomnej smrti ľudského princa je však prímerie ohrozené. Podarí sa Serafíne, ktorá pred svetom skrýva svoje životné tajomstvo (a nemá rada dotyky), odhaliť skutočného vraha? 

Som očarená. Som... Som... spokojná a šťastná. Posledné strany by som mohla čítať dookola (a nieže si ich niekto prečíta skôr ako príde čas, lebo pokazíte celé čaro!). A milujem stranu 309 a 310! ... Ach! Musím si dať deň-dva (uhm, alebo týždeň dva tri týždne)  odstup, lebo teraz by som písala nezmysly.
Ak by ste chceli vedieť kedy píšem články: Vždy keď mám najmenej času a 3 kopy úloh. Vtedy sa to robí predsa najlepšie, všakže? 

Pôvodne som chcela písať anotáciu sama podľa seba, no potom som prišla na to, že vlastne vôbec netuším, čo také by som tam napísala bez toho, aby som vám prezradila niečo dôležité. Vlastne ani netuším, čo sa dialo v prvej polovici knihy, tak rýchlo som to preletela. Áno, priatelia, také úžasné to bolo. 

Z recenzií, ktoré som na Serafínu čítala som narazila na informáciu, že sa zo začiatku ťažko orientuje v postavách. Keďže mená preskakujem takmer v každej knihe, mám na začiatku bordel "takmer v každej knihe". V tejto bordelu nebolo o nič viac ani menej a vôbec mi neprekážalo, že neviem kto je podplukovníkov zástupca Frassers (taký tam nie je, ak chcete vedieť). Poznala som Ormu, Serafínu, Kiggsa a moje srdce bolo pokojné.  

Ak by ste čakali od Serafíny druhého Eragona, rozhodne budete na zlej adrese. Tu sú draci v očiach ľudí vyfarbení v tých najhorších svetlách (alebo vysvetlení v tých najhorších farbach?). Ou, a akú súvislosť má Serafína s drakmi? Dlho som zvažovala, či vám to tu chrstnem do očí na priamo, ale povedala som si, že by ste mali vedieť do čoho idete (žiadny spoiler). Serafína je, prosím pekne, na polovičku drak (nie úplný, ale iba na polovičku). Ja viem, je to pre vás sklamanie, lebo ste očakávali, že sa bude v noci potajomky premieňať do svojej skutočnej podoby a zachraňovať svet (alebo som si to predstavovala iba ja - to je tiež možné). Nemajte strach. Zažehnávam vaše obavy slovami, že to bude úžasné, napínavé a úžasné (a úžasné). Nebude to obyčajné dievča so šupinami. Bude to Serafína!

Čo sa týka postáv, úprimne a od srdca smekám - klobúk dole. Serafína bola bystrá, Orma bol perfektný a Kiggs bol očarujúci. Tieto tri postavy mi najviac utkveli v srdci a bez hraníc ich milujem. Autorka nádherne opísala Serafínine myšlienky, pocity a názory, takže som hltala každé jej slovo. Záporné postavy zas boli také, že som mala chuť im jednu vraziť. Záhadné postavy som zas chcela čo najrýchlejšie odhaliť.
Dej sa prekrásne kĺzal po mojej mysli a plynul neuveriteľne rýchlo. Všetko malo správne načasovanie, ničoho nebolo veľa, ničoho málo. Sem-tam autorka do príbehu skryla takú skvelú myšlienku, že ma až hrialo pri srdiečku a chcela som celú knihu zjesť od toho, ako veľmi sa mi páčila (však to poznáte).
Za spomenutie určite stojí aj prepracovanosť politických záležitostí. Len som váľala oči nad tým, aký zmysel všetko dáva (a nedáva) a ako má všetko svoj zákon, svoju tradíciu... svoju politiku.

A tak by som vám už len takto na záver povedala, že Serafína je dokonalosť sama. Ale ak sa do knihy pustíte, nieže budete mať po tejto recenzii veľké očakávania. Začiatok sa vám totiž môže zdať iný ako som opísala. Už si ho ale nepamätám, preto nemajte strach, čítajte a dostanete sa na stranu 309 a 310, dievčatá. A na koniec. Asi by som dala knihe 98% a tie dve percentá by som dala dolu len z princípu, lebo to určite nebolo také dokonalé, ako som si myslela a možno bola nejaká chyba na začiatku. Ja si však na nič zlé nepamätám.

nedeľa 15. marca 2015

Bola som v knižnici a...


Vždy mám z toho obrovský zážitok. Všetky prekážky, ktoré musím predtým prekonať... Cítim sa ako hrdina, keď sa nakoniec dopravím do cieľa. 
Prvou skúškou je moja vytrvalosť. Má tento knihomoľ odhodlanie a dokáže prejsť až na koniec tejto ulice bez akejkoľvek ujmy na zdraví? /Tento bod v sebe zahŕňa viacero pod-odrážok: ulica rovná ako prút, dlhá asi pol kilometra; kvantum bezohľadných ľudí trmácajúcich sa tam a späť len preto, aby ma vytočili; hnusná zima (bez akéhokoľvek podrobnejšieho rozvádzania, lebo každý vie, čo zima dokáže)/
Keď konečne prekročím prah knižnice, musím zniesť medúzí pohľad knihovníčok. Síce sa niektoré sem-tam usmejú, no ja im vidím do duše. Chcú, aby som sa premenila na kameň. 
A ak pri otázke "Idete si aj niečo požičiavať, či nie?" odolám a zostanem, predomnou aj tak ešte stále stoja tri poschodia. Tri! Keď sa konečne dostanem do mojej sekcie Sci-fi/Fantasy, sa cítim ako Gandalf-keď-porazil-Balroga-a-potom-sa-zmenil-zo-šedého-na-bieleho. /Bolo to dlhé a bolestivé, ale výsledok stál za to/
Jasné, že preháňam. Nikdy to nie je až také zlé, no už som to musela dotiahnuť dokonca. 
*Čierna obloha sa rozjasní, vtáčiky štebotajú* 
Snímem si šedý špicatý klobúk z hlavy, nechám svoje bielo-biele vlasy rozfúkať vo vetre a v ruke pevnejšie stisnem svoju palicu. 

Vždy sa teším ako malé dieťa (malé ako malé, teraz nie som o nič vyššia). Najradšej by som zjedla celú poličku! Skáčem od jednej knihy k druhej a žasnem už len pri predstave, že si tú knihu môžem vziať domov a nezaplatiť ani cent. 
Konkrétne naposledy som si odniesla domkov 4 knihy. V rupsaku som mala ďalšie dve, takže som sa cítila ako mama Knižula so svojimi šiestimi novorodeniatkami. A konkrétne to bola Piata vlna, Upírska akadémia 2 a 3 a Crowfieldská kliatba. Zo všetkých štyroch ma hreje pri srdiečku. Z Piatej vlny som pár stránok čítala aj mame a obe sme sa rozplývali nad tým krásnym a opojným spôsobom písania. Na prvej dvojstrane sme našli asi tri hlboké myšlienky a mama sa skoro presvedčila, že si ju prečíta (moc som ju do toho nenútila, lebo som si nebola istá, či chce čítať o mimozemšťanoch).
Z VA som bola celá bez seba, lebo bolo obrovským zázrakom, že som tam našla práve tie časti, ktoré som potrebovala (a nebola žiadna navyše). Síce dvojka je škaredo zakakaná a nemám z toho fajn náladu, ale... je to OK. A na záver milučká Crowfieldska kliatba. Som na to brutálne zvedavá. Má to len niečo okolo 230 strán, takže to bude len taká malinka. Papa. 

utorok 24. februára 2015

KNIŽNÁ RECENZIA: Lockwood a spol. Vreštiace schodisko

Originál: The Screaming Staircase (Lockwood & Co. #1)
Autor: Jonathan Stroud
Počet strán: 376
Vydavateľstvo: Slovart, 2014

ANOTÁCIA: 
V tomto príbehu to majú deti naozaj ťažké. Sú totiž jediné, ktoré dokážu vidieť a zneškodniť ducha. Vekom sa táto ich "schopnosť" vytráca, takže to opäť zostáva len na ďalšej a ďalšej generácii. 
Takže deti pracujú pre rôzne agentúry, ktoré ničia duchov. Medzi nimi sú samozrejme tie najväčšie komerčné zvieratá (napr. Fittesovej agentúra) a potom tie menšie, ktorým sa väčšinou ujde len pár duchov prvej triedy (to sú tí najslabší). Medzi tieto agentúry patrí aj Lockwood a spol. Šéfuje jej sám Anthony Lockwood spolu so svojimi dvoma zamestnancami. Jedného dňa vyhodili počas služobnej doby dom do vzduchu. A tým sa ich problémy len začali. 



Lockwood a spol. je veľmi príjemná kniha o troch 15-ročných deťoch z agentúry Lockwood a spol. (prekvapivo). Moja sestra hovorí, že sa jej podobá na Harryho Pottera. V prvom momente si poviete, že je to kravina, ale istým spôsobom má pravdu, lebo je to rovnako milé a prevratné ako on. Má to v sebe iskru, ktorá vám nedovolí na knihu zabudnúť. 
Postavy neboli nejako obzvlášť prepracované, zato dej a duchovia do najmenšieho detailu. Na začiatku už bolo všetko zabehnuté. Duchovia boli hotovou vecou, ktorá sa považovala za bežnú problematiku súčastnosti. Zo začiatku som mala pocit, že je to len niečo ako priemer, no keď sa na konci odhalili všetky súvislosti... Smekám imaginárne klobúky. 
Celý príbeh rozpráva Lucy z prvej osoby a celkom jej to ide. Pomedzi hlavnú dejovú líniu križuje (na začiatku) spomienky zo skoršieho detstva. Ďalej tu bol očarujúci, múdry a vtipný Lockwood, oslovovaný výhradne len priezviskom. Je majiteľom rovnomennej agentúry, ktorá sídli v jeho dome. Tretím a posledným zamestnancom tejto agentúry je George, v podstate druhá Hermiona (zo začiatku nesympatický a rozum celej skupiny).  

Kapitoly ubiehali jedna radosť. Túto knihu som mala ako cestovné čítanie (do a zo školy) a ľutovala som, že to trvá len 45 minút. Bolo to písané veľmi príjemným štýlom. A na otázku, či som sa bála... Bolo to písané tak odvážne, že som na strach ani nepomyslela. Teda v začiatkoch. Posledných sto strán som prežívala len vďaka tomu, že som bola obklopená viac ako štyridsiatimi piatimi ľuďmi z autobusu. Nechcem si ani predstavovať, ako by to vyzeralo večer pred spaním. 

Ak ste doteraz čítali pozorne, mohli ste si všimnúť, že ešte nepadla žiadna kritika. A naozaj, knihe by som veru nič nevytkla (dokonca mala aj dostatočne veľké písmená, takže som nemusela žmúriť a ich rozmer mi príjemne hladil oči (nie ako ti ostré malé potvory)). V percentuálnej hodnote by to bolo asi 91% zo 100. Minimum odoberám len kvôli počiatočnému dojmu, inak je všetko tip-top. Odporúčam prečítať malým aj veľkým. Duchárskych príbehov predsa nikdy nie je dosť! 

piatok 20. februára 2015

KNIŽNÁ RECENZIA: Radek (Katka Heřmanová)

Originál: Radek: Mistr v komplikování vlastního života
Počet strán: 90
Rok vydania: 2013

ANOTÁCIA:


Jmenuju se Radek. Žiju životem, co by se snad dal označit za naprosto normální a spokojený, jen kdyby nebylo pár malých detailků. Jako třeba toho, že jsem gay. Že moje rodina to ví. Že je s tím povětšinou smířená, což není vždycky tak výhodné, jak by si každý mohl myslet. Že moje vztahy, když už se mi je podaří navázat, jsou většinou založené pouze na postelových hrátkách. Že můj nejlepší přítel není gay, ale je zatraceně hezký. Že moje babička je zapřísáhlá křesťanka. A že jsem tak nějak obecně... Mistr v komplikování vlastního života.


Kto by očakával od takej malej knihy toľko potenciálu (dúfam, že potenciál je to správne slovo)? Veď to nemôže za tých maličkých 90 strán stihnúť, no nie?
Priznám sa, že počiatočné nadšenie zo mňa už opadlo (čítala som to niekedy začiatkom januára a moja osoba sa až teraz rozhodla napísať recenziu). Ale také nadšenie ma pri žiadnej knihe už dávno nechytilo. Stále som každému musela o knihe hovoriť, pričom som vždy skákala a tešila sa z tej úžasnosti. Najradšej by som knihu chytila a rozsiala ju do každej domácnosti... No potom vám nejako dôjde, že nie každý je stotožnený s Radečkom a spol. (Po nedávnej činnosti referenda by som povedala, že mama by asi najskôr rozstrieľala môj mobil, v ktorom mám Radečka, a potom by rozstrieľala samotnú mňa. Preto verím vašej diskrétnosti.)

Jedným z najväčších plusov tejto knihy je určite humor. Milujem tento druh vtipu. Tragikomický. Daná situácia je vždy tak zlá, absurdná a navyše skvelo podaná, že sa musíte smiať. Jednoducho musíte. Buď sa len mierne usmievate, škeríte sa ako debil alebo smejete na celý autobus (čo samozrejme nie je môj prípad). A síce som sa celý čas smiala, neznamenalo to,  že som nebola smutná z toho, ako sa Radkovi nedarí. Vždy keď mu niečo nevyšlo by som ho najradšej pohladkala po vlasoch a povedala mu, že bude všetko dobré.
Veľké percento humoru však bolo aj perverzné. A neboli to tie otrasné otrepané vtipy spolužiakov zo základky. Malo to istú hlavu, ktorá to usmerňovala. Preto mi to vôbec neprekážalo a Radkove zvrhlé myšlienky ma (ako inak) pobavili.

Radek bol krížom krážom presiaknutý emóciami. Bol uveriteľný, zároveň neuveriteľný a úžasný. Štýl písania bol neuveriteľne ľahký a uvoľnený. Príbeh sa nádherne rozvíjal od začiatku až po koniec, pri ktorom som mala všetky nervy napnuté. K deju vám ani nič moc neprezradím, lebo je to predsa len 90 strán, takže by som vám povedala úvod a v podstate aj prvú polovicu príbehu. A síce v knihe nič nechýbalo a ani nebolo nič navyše, no bolo mi ľúto, že je Radek taký krátky. Nestihla som si ho užiť ani jeden deň. Človek luskol prstami a už som bola na konci.

Ďakujem autorke Katke za tento krásny zážitok, na ktorý budem ešte dlho spomínať. 

nedeľa 15. februára 2015

KNIŽNÁ RECENZIA: Sabriel (Garth Nix)

Originál: Sabriel (Abhorsen #1) 
Počet strán: 288
Vydavateľstvo: Slovart, 2014 

ANOTÁCIA: 

Obvykle to býva tak, že mŕtvi zostávajú mŕtvi (nie obvykle, ale vždy, ak mám byť presná). Vo svete Sabriel to však neplatí. Hlavne nie v tomto období, kedy je v kráľovstve rozruch a brány Smrti sú nalomené. Preto Sabriel musí vziať svoje nekromantské gény za pačesy a zabrániť aby sa rieky Života a Smrti zliali dokopy. V tom jej pomáha záhadný kocúr spolu s dvesto rokov starým mladíkom.  


Milujem Sabriel. Hneď ako som počula o dievčati-nekromantke, bola som smrteľne zvedavá. Mŕtvoly, veď je to fascinujúce, nie? Priznám sa, nebolo, keď som sa o pol dvanástej v noci triasla v posteli a čakala na smrtonosa. Tiež mi nebolo všetko jedno. 

Tempo deja by som rozdelila na také tri časti. Začiatok - Som vystrašená, nadšená a nedá sa mi spať. Stred - nuda, chodenie, zívanie. Záver - dej chytá obrátky, ja chytám pointu, oči dokorán, ústa dokorán, nemám slov a pol hodiny sedím v posteli a čumím do stropu - na knihu - do stropu... 
Z celého srdca neznášam to otrasné cestovanie v knihách. Ubíja ma to, uspáva. Pre tento dôvod som nedočítala ani Pána Prsteňov (keďže celá jeho pointa je viac-menej cestovanie). Ale (a teraz sa držte) nič iné mi na knihe nevadilo. Všetko ostatné bolo dokonalé. 
Zoberme si také postavy. Sabriel. Buď bola napoly chlap alebo to bola konečne poriadna hrdinka. Vedela čo chce, bola silná, takmer neomylná. Správne zhovorčivá, no nikdy nepovedala nič navyše. K tomu mala so sebou Mačiaka - rozprávajúceho kocúra.  Až do konca knihy som dúfala, že sa premení na človeka a bude žiť so Sabriel šťastne až do smrti. Vtipný, múdry, zároveň arogantný a otravný (typická mačka, čo vám poviem).
Ďalším kúskom dokonalosti bolo prostredie príbehu. Bolo tam nádherne. Či už Abhorsenov dom, ktorý sídlil na malom ostrovčeku obklopený tou najmodrejšou vodou a tou najkrajšou zelenou, akú som si kedy predstavila - alebo posmrtný život, stvárnený ako rieka. Keď Sabriel letela papierovým lietadlom alebo bola hlboko v tmavej jaskyni... Vykreslené zábery mám stále pred očami a rozplývam sa nad nimi (a potom mi je smutno, keď sa pozriem z okna).
Ou, a keď ma dostal ten smrtonos do úzkych... Autor ho vážne skvelo opísal. Akčné scény šli akoby som krútila filmovým koliečkom. Raz pohľad na beznádejne zatvorené dvere, druhýkrát záber na pekelného smrtonosa, ktorý sa nebezpečne rýchlo približuje... Ja, človek s citlivými reflexmi som sa trhala v posteli ako hop-šup-tralala-frnk (viete čo myslím). A samozrejme aj tie ostatné mŕtvoly, čo sa zas len pomaly vliekli... Úžas, poézia, extáza strachu a slov.

Zhrňme to teda. 88% - úžas, poézia, extáza strachu a slov" ... Zvyšných 12% pohltila tá otravná časť v strede. Po grafickej stránke som taká rozpoltená. Krásna nezvyčajná oranžová a kľúčiky pod prebalom... Milujem tie kľúčiky. Obálka je perfektná. Zvnútra som však až taká potešená nebola pre malé písmenká (preto mám radšej detské knihy, kde sú tri vety cez dve strany). Ale to nestojí ani za reč. Kto by si nekúpil knihu len kvôli malým písmenám? 

utorok 13. januára 2015

KNIŽNÉ RECENZIE: Havrania brána, Úžasná Plochozem #1

HAVRANIA BRÁNA (Anthony Horowitz): 


Originál: Raven´s Gate (The Gatekeepers #1) 
Počet strán: 200 
Vydavateľstvo: Slovart, 2007 

Štrnásťročný Matt žije v Londýne /cítite ako mienka o tejto knihe náhle stúpla pri zmienke o Londýne?/. Je to chlapec bez matky, bez otca a tak musí bývať u svojej nie práve najmilšej tety /teraz vám hlavou preletí, že to mierne pripomína Harryho Pottera, čo vo vás vyvolá spochybnenie, no ubezpečujem vás, že sa nie je čoho báť/. Matt sa dostane do poriadne veľkej a riedkej (alebo hustej?) kaše /ste poriadne zvedaví do akej, však?/.  Preto odchádza do svetom zabudnutého mestečečka, kde ho bude tyranizovať druhá babizňa, ktorá ho dostane pod opateru /teraz vám to možno nedáva zmysel, ale je to premyslené, vážne/ A človek by nechápal prečo, keby nevedel, že Mathew je jedno z piatich detí, čo majú strážiť Havraniu bránu. Ale čo je to tá Havrania brána a čo je za ňou? Alebo skôr kto?

Knihu vám môžem len a len odporúčať. Napriek tomu, že nie je úplne nová, jej kvality vôbec nevyšumeli. Začiatok je trochu natiahnutý, ale to iba kvôli tomu, že je to väčšia séria a tá si zaslúži poriadny štart. Síce je hlavná postava dosť mladá, autor neberie na menších čitateľov ohľad a vsúva smrť všade kde sa zmestí (pre mňa hotový raj). Niektoré postavy by som síce zachránila, byť na autorovom mieste, lebo mali náznak vážne skvelého charakteru. Každá postava, či už hlavná alebo vedľajšia, bola prepracovaná. Na záver sme dostali poriadnu dávku akcie. Nie je to zložité čítanie, také do rušného prostredia, kde sa nedokážete moc sústrediť, ale napriek tomu rozumiete deju.

ÚŽASNÁ PLOCHOZEM - Farba mágie (Terry Pratchett)



Originál: The Color of Magic (Discworld #1)
Počet strán: 264
Vydavateľstvo: Talpress, 2003

Odkedy som o knihe počula, chcela som si ju prečítať. A raz, na narodeniny, keď som sa prechádzala kníhkupectvom... Booom! Vidím, čo som dovtedy nevidela... Nechajme to radšej tak...
Tak, toto určite nie je oddychovka. Čítala som to vždy v autobuse, kde ma samozrejme vyrušovali príslušní cestujúci, takže som bola párkrát little bit stratená. Ale to bolo podľa mňa len tým prostredím (áno, hoď to všetko na úbohý autobus!).
Tohto autora považujem za úplnú novinku (nejako som ho prehliadala), preto vám to ako novinku budem prezentovať. Vrhnime sa na opisovanie dokonalosti samej!
Hlavným hrdinom je čarodej Vetroplaš (prosím, strhnime tú debatu o tom, ako strašne je to preložené do slovenčiny, dobre?). Na krk sa mu zavesí turista z ďalekej krajiny, menom Dvojkvietok (milujem tú knihu už len kvôli tým menám). On má svoju zázračnú truhlicu s nohami (viď. obálka) a je to taký šialenec (čo nakoniec asi každý na Plochozemi). Vetroplaš ťahá Dvojkvietka zo všetkých problémov, do ktorých sa bezhlavo vrhá. Koniec. Krása.

Ak hľadáte totálne praštený a premyslený príbeh, moja intuícia by vás pravdepodobne mohla zaviesť práve k tejto knihe. Budem sa síce opakovať, ale toto slovné spojenie je veľmi dôležité. Je to dokonalosť sama. Či už úplne skvelý Smrť, alebo tzv. bohovia, ktorí hýbali figúrkami po hracej ploche.
Milujem Plochozem a keď budem veľká, stanem sa kozmokorytnačkológom! :3

Mimochodom, môžem si v pohode prečítať ktorúkoľvek časť bez ohľadu na poradie? Dvojka je len v češtine (čo znamená, že ak vám neprekáža čeština, radšej si zvoľte tú, lebo je viac prístupná). 

nedeľa 4. januára 2015

KNIŽNÁ RECENZIA: Bohovia Olympu - Proroctvo (Rick Riordan)

ANOTÁCIA

Predstavte si, že sa zobudíte a máte okno. Až také, že neviete kto ste, kto sú vaši priatelia a prečo ste sa zobudili na mieste, kde ste sa zobudili. Potom si predstavte, že vás napadnú vymyslené príšery z bájok. No ešte divnejšie je, že ich všetkých dokážete pobiť. Cítite, že nepatríte do toho sveta, no všetky fakty naznačujú opak. 
Kebyže si toto predstavíte, potom viete, ako sa asi cíti Jason. Hovoria mu, že sa stratil nejaký Percy a treba ho nájsť. Jason má v tom zmätok a nezostáva mu nič iné len sa prispôsobiť. 

HODNOTIACE OKO: 

Aby ste nezažili šok keď sa pustíte do knihy - Percy tu nevystupuje. Na to si budete musieť počkať v druhej časti. Ale teraz neriešme, čo sa v knihe nenachádza. 

Každý, kto čítal Percyho vie, že Riordan je úžasný, úžasný úžasný (som si istá, že by ste slovo úžasný prehliadli a nepriložili mu tú pravú váhu, ktorú ním chcem vyjadriť. Preto prosím zastavte a vložte do tých slov šťavu a zmysel. Vtedy to má totiž ten správny význam. Chcem tým proste povedať, že je úžasný. Úžas - nemý úžas - onemenie). 
Kniha bola písaná v tretej osobe z troch rôznych pohľadov. Jason, Piper a Leo, podľa čoho sa označovali aj názvy kapitol. Keďže je to voľné pokračovanie Percyho, máme tu grécku mytológiu. To by som však ani nespomínala, keby sa ku nej nepridala aj rímska. Jason z nejakého divného dôvodu pozná bohov pod ich rímskymi menami. 
Čo sa týka bohov, stále sú to idioti. Možno som čakala, že budú lepší po tom, čo sa stalo v záverečnej časti Percyho, ale... zrejme nope. No dodáva im to určitú charizmu a človek sa ešte viac teší, keď je jeden z nich naňho milý. 
Celú knihu som sala pocit, že Riordan musel spadnúť párkrát na hlavu keď to písal. Vážne to bolo úplne praštené a bláznivé. Myslím, že predtým sa ešte ako tak držal na uzde, ale teraz sa úplne odviazal a dejú sa tu nezmyselné veci, stojace proti všetkému, čo sme sa dozvedeli v sérii o Percym.  

K obálke by som povedala len toľko, že je rovnako zlá ako tie predošlé. Áno, vidím tam tú tradíciu, že človek na obrázku je vždy reálnym človekom, ale nevadilo by mi, keby od nej upustili. Síce... Je kapánek lepšia ako Zlodej blesku.
Toto  všetko im však ešte odpúšťam a nevadí mi to. Čo ma však dosť vytočilo sú tie nálepky Young Adult. V dobe, keď som si kupovala prvú časť tam totiž ešte neboli, no v dobe, keď vydávali časť druhú tieto nálepky začali moriť všetky knihy vydavateľstva Fragment. A teraz som frustrovaná. Brutálne ma vytáča tá odporná nesúmernosť a nerovnováha, kde na jednej knihe červená ohava nie je a na druhej, kde svieti ako vianočný strooom! 

Zrekapitulujme si to. Z obsahu som nadšená - z obálky... no, Fragment to slušne posral.  Za to však Rick nemôže (dúfam), a preto knihe dávam 90% zo 100. Neodporúčam začínať, ak ste si neprečítali predošlých 5 kníh.