štvrtok 24. apríla 2014

KNIŽNÁ RECENZIA: V znamení ametystu (Lyn von Nightlight)

Kde bolo tam bolo... Za siedmimi horami a siedmimi dolami, ďaleko odtiaľto, kde fialové vlny obkolesovali bytosti, kde ametystový lapáš riadi a chráni svoj ľud a kde sa miesto újde len blonďavým modročkám sa jedného dňa zjavila Meggie. Červené vlasy zneprístupnili jej legálny pobyt, a tak ako aj červená čiapočka sa bez šatky nepohne ani na krok. No iná farba vlasov je len zlomok problémov, ktoré na ňu ešte len čakajú. 

Určite ste sa vám už do uší dostala akcia ADD YOURS, ktorú vymyslela Judit. Počas čítania posledných strán VZA som si spomenula na jednu otázku. Autor, ktorého neznášam, až ho milujem. 
Jednoznačne je to Lyn. Keď som dočítala poslednú stranu, cítila som sa asi ako: Čo teraz s tým mám robiť? Ako keď vám na zem spadne koláč, na ktorom ste sa nadreli tri hodiny. Neviete, či sa máte smiať alebo plakať, či ho máte začať zbierať a upratovať alebo ho tam jednoducho nechať ležať a odísť. Presne toto je ten prípad po dočítaní VZA. No vykašlime sa teraz na koniec a presuňme sa na začiatok. 

Mám sa opakovať? Mám ako v každej recenzii vravieť, aká je Meggie super hrdinka? Že sa to veľmi dobre čítalo a že sa dej poväčšine sypal rýchlosťou Apolónovho záprahu koní? Že obálka je najkrajšia na svete a najradšej by som ju mala doma na poličke? (Fajn, spomenuli sme to, čo sme chceli vo veľmi krátkej verzii a teraz sa vrhnime na niečo nové.)
Čo ma asi tak najviac dostávalo počas celej knihy boli postavy. Jednak, ako sa vždy krásne vnárali a vynárali z príbehu a dvojak ich rozmanité charaktery. Ťažko by ste tu hľadali dve podobné osoby. Na každú jednu z nich mám určitú spomienku, ktorou je tá postava výnimočná. Napríklad otec Lie. Nemyslím, že sa ešte niekedy objaví medzi stránkami druhej časti, ale získal si moje sympatie (teraz dúfam, že to nie je nejaká skrytá záporná postava, inak by to bolo trochu nahovno). Vždy si spomeniem na šálku dobrého čaju. A takto to je s každou postavou. Všetky postavy ma bavili, či už kladné, či záporné.

3 VECI, ČO MA DOKÁZALI NAŠTVAŤ: 

Ako prvá a hlavná vec, ktorá ma absolútne vytáčala bola tá, že keď Lyn chcela, aby som danú postavu nenávidela, tak som ju naozaj nenávidela. Keď chcela, aby som danú postavu ľutovala, tak som ju ľutovala. Vždy vedela situáciu opísať tak, aby to vyšlo podľa nej. Robila si somnou čo chcela a v polovici knihy som sa tomu poddala. Nechala som sa tým riadiť a unášať. (Cítila som sa asi ako keby som sa nechala zlomiť ametystovým lampášom o polnoci)

V poradí druhá vec, ktorá sa ma chytila bola veta: "Wen bol môj priateľ, mala som ho rada..."
Už v začiatkoch tej kapitoly som cítila, že niečo nie je v poriadku, ale stále som dúfala, že sa mi to iba zdá. Moja obľúbená postava a takto... Ešte teraz sa hnevám.

A ako posledný to zaklincoval koniec. Keď som čítala tie recenzie: "A ten koniec... chcem druhú časť!" Neverila som tomu, ale teraz to už chápem. A to akože keď ja hovorím, že koniec bol prekvapivý, tak to že bol prekvapivý! Proste, nič sa neodohrávalo podľa čitateľových predstáv. Všetko sa sralo (ako ten spadnutý koláč). Preto, ak sa do toho pustíte, nebojujte proti tomu a snažte sa čo najrýchlejšie uveriť.
Už dávno som nečítala takú emotívnu knihu. Zažila som všetko. Všetko. Radosť, lásku, plač, smútok, hnev, nenávisť... Takže si stojím za svojím a hovorím, že kniha bude do konca roka vonku.


Hneď po dočítaní som bola ochotná dať knihe na Goodreads tri hviezdičky, svedomie ma presvedčilo na štyri a čas povedal, že päť hviezdičiek je to jediné riešenie. Preto klobúk dole pred autorkou Lyn von Nightlight. Hodnotím ako nadpriemerný nadpriemer nadpriemeru. Kniha vo mne zanechala určitú stopu (takisto ako Fablehaven, takže je to na dobrej ceste) a už sa teším na druhú časť, V znamení rubínu. Veľmi pekne ďakujem Lyn za možnosť prečítať si príbeh z jej sveta. Som nadšená a strašne rada, že som si VZA mohla prečítať. Dúfam, že sa to dostane do rúk čo najviac ľuďom :)