nedeľa 5. januára 2014

KNIŽNÁ RECENZIA: Meno Vetra (Patrick Rothfuss)


Volám sa Kvothe. Mená sú dôležité, lebo vám o človeku veľa prezradia. Mal som viac mien, ako si ktokoľvek zaslúži. 
Adem ma volal Maedre. Podľa toho, ako sato vysloví, to môže znamenať buď Plameň, Hrom alebo Zlomený strom. 
Môj prvý mentor ma volal E´lir, pretože som bol bystrý a dobre som si to uvedomoval. Moja prvá skutočná milenka ma volala Dulator, pretože sa jej páčilo, ako to slovo znie. Volali ma Shadicar, Ľahký prst a Šesť strún. Nazývali ma Kvothe Nekrvácajúci, Kvothe Tajomný a Kvothe Kráľovrah. 
Každé z týchto mien som si zaslúžil. Kúpil som si ich a ťažko za ne zaplatil.  

OKOM PROFESIONÁLA:

Zo začiatku som si myslela, že to bude kravina. Čo môže byť dobré na tom, že niekto v krčme rozpráva nejaký príbeh?! Nie je na tom nič napínavé, keď viem, že to hlavný hrdina prežil... Ale potom som prišla na to, že je to ešte lepšie, akoby to bolo iba tak vyrozprávané. Vždy som sa tešila na medzihru a na názory Kronikára a Basta. 
Miestami mi to trochu pripomínalo Harryho Pottera. Bola to však iba slabá chvíľka zaváhania. Univerzita, outsider, ale nakoniec sa z neho vykluje ten najlepší... Priznajte to! Vôbec mi to nevadilo, práve naopak, potešilo. 
Príbeh a spojitosť všetkých tých detailíkov bola neuveriteľná. Všetko, čo Kvothe urobil malo nejaký zmysel. Vždy to malo nejakú niť, ktorá sa toľko motala, až kým sa nakoniec nespojila do kruhu a všetko do seba krásne zapadlo. 


KEBY ... TAK...

Keby bol Kvothe baba, tak je celý tento príbeh úplný prepadák. Predstavte si dokonalú dievčinu, ktorá má za sebou tragickú minulosť, ale pritom je neskutočne pekná, nekonečne múdra a pri nohe jej kňučí každý chlap. Neznesiteľné, no nie? Presne takýto bol Kvothe, s tým rozdielom, že to bol chalan, takže to nikomu nevadilo. Práve, že naopak, bolo to obrovské plus. To, ako sa mu baby nenápadne vtierali bolo skvelé. Zrazu sa okolo neho točilo strašne veľa báb: Fela, Mola, Auri, Denna... a ďalších 10, ktorých meno nie je známe. 

POSTAVY...

U mňa jednoznačne vyhráva Auri. Plachá, divná, neobyčajná, strelená a záhadná. Večery, kedy Kvothe chodil na strechu hrávať na lutne boli určite najlepšie. On jej nosil jedlo a ona jemu divné vecičky z podzemia.
Ďalší strelený v poradí je Elodin. Absolútne najviac epický učiteľ na svete. "Chceš sa u mňa učiť? Skoč z balkóna." Blázon, čo dvere zakladá uzlíkom na ponožke. Simon však tiež nebol na zahodenie! Aj jeho som si obľúbila, no netuším, kvôli čomu. 

STRACH A HRÓZA! 

S obálkami to veru nedopadlo najlepšie. Zo všetkých sa mi najviac páči tá prvá. "Lutna cez plece a hor sa do sveta!" Presne to mi to hovorí. Neviem, čo však chceli Taliani dosiahnuť tou svojou obálkou. Áno, je to tá tretia odhora. Áno, tá najhoršia spomedzi všetkých. Absolútny strop. Nič horšie už byť nemôže.
Ostatné sa však nemajú čím chváliť. Posledná mi vyrazila dych tou hroznou tvárou a odhalenou hruďou. Má síce lutnu, ale... skôr to vyzerá ako nejaká sexistická reklama na šampón. (Nech mi vejú vlasýý!)